11. Nočné mory

 

„Aj ja som mal tú česť učiť slečnu Grangerovú,“ flegmaticky natiahol Snape. „A dovolil by som si mierne nesúhlasiť s Minervou.“

„Severus,“ výstražne po ňom sykla Minerva. Nevšímal si ju. S úškľabkom sa díval na Hermionu, ktorá v duchu soptila.

„Tam, kde ona vidí výnimočný talent, ja vidím enormnú túžbu vyniknúť aj za pomoci šprtania.“

„Fotografická pamäť sa rozhodne nedá nazývať šprtaním,“ zavrčala po ňom. „Ale to by ste najprv museli vedieť, čo pojem fotografická pamäť znamená.“

„Je úplne jedno ako ste svoje vedomosti získali,“ usmieval sa na ňu Robert. Nemohol mať ani tušenia o tom, koľko lásky k sebe prechovávajú tí dvaja. „Dôležitejšie je to, že ste tu, na Rokforte vo funkcii profesorky a pani riaditeľka má o vás len to najlepšie mienenie,“ Hermiona sa naňho mierne pousmiala. Možno mohla prejaviť viac nadšenia, pravda však bola taká, že jej zúrivosť zatemňovala myseľ. Snažila sa sústrediť len na to, aby úplne nevybuchla a nestrápnila sa.

„To je pravda,“ súhlasila Minerva. Stále zazerala po Severusovi. „O slečne Grangerovej mám len to najlepšie mienenie,“ obrátila pozornosť na Hermionu a povzbudzujúco sa usmiala. „Som si istá, že Rokfort získal jej príchodom veľa,“ Severus vynaložil veľmi veľa úsilia, aby ironicky nevyprskol. Vyšiel z neho však veľmi podivný zvuk.

„Je vám zle?“ zamračil sa Robert. Vôbec sa mu nepáčilo, ako sa ten čierny muž správa. Videl, že je Hermiona z neho znechutená. A keď bola ona, jemu neostávalo nič iné, len pociťovať presne to isté ešte skôr, než by dostal príčinu zistiť, prečo to tak je. Jednoducho sa mu tá žena páčila.

„Nie, nie je mi zle. Prečo by mi malo byť zle?“ spýtal sa Severus úplne nevinne.

„Hermiona, rada by som vás predstavila aj ostatným.“ Minerva chytila Hermionu pod pažu a jemne ju stisla. Jej bývalá študentka celkom zjavne bojovala sama so sebou. „Severus, tiež by si mohol spoznať aj ostatných profesorov, keďže budeme tvoriť jeden celok.“

„Správne,“ prikývol a natiahol ruku k Robertovi, ktorý sa naňho stále mračil. „Som Severus Snape, profesor elixírov. A vy ste Robert Berelson, ako som sa už stihol dozvedieť, profesor Starostlivosti o čarovné tvory,“ tváril sa veľmi neškodne. „Nedá mi nespomenúť si na bývalého profesora tohto predmetu,“ zaceril sa. „Dúfam, že sa naňho nebudete príliš ponášať.“

„Prečo?“ spýtal sa nechápavo a prekvapene. Podávanú ruku však prijal.

„Nebol príliš inteligentný.“

„Severus, prosím,“ Minerve sa vôbec nepáčilo, kam celý rozhovor smeruje. Hermiona mala prácu s vlastným sebaovládaním a ostatní profesori situáciu len opatrne sledovali. Niečo sa dialo. Niečo medzi tými troma, ktorí sa poznali najdlhšie. A to niečo nebolo celkom zrejme nič milé.

„Neviem síce, kto predo mnou učil tento predmet,“ vrkol po ňom Robert, „ale ubezpečujem vás, že som dosť inteligentný na to, aby som dokázal odhadnúť človeka na prvý pohľad,“ prskol, aby zdôraznil svoj novovzniknutý názor na svojho kolegu.

„Ale to je skvelé!“ Severus teatrálne vykríkol. Pozrel na najbližší stôl. „A na to by sme si mali pripiť. Čo poviete?“ vrazil Robertovi a Minerve do ruky pohár s vínom. „Na nový začiatok, na Rokfort a jeho, dúfam, skvelú budúcnosť,“ usmieval sa aj na ostatných, ktorí za tým nevideli nič zlé a len súhlasne pokyvkávali hlavami. „Slečna Grangerová, vy si nemáte čím pripiť. Ale to je nemilé,“ neveriacky stiahol obočie. „Nech sa páči,“ podával jej pohár. „Na Rokfort!“ svojím výkrikom vyburcoval aj ostatných, aby si nadšene štrngali. „A do dna, slečna Grangerová,“ mrkol na ňu s provokačným úškľabkom. „To by vám nemalo robiť problémy,“ ceril sa.

„A čo by ste povedali na to, keby som vám to vychrstla do tej vašej nechutnej tváre?“ sykla po ňom nečujne. Mohla si to dovoliť, noví profesori sa venovali vzájomnému zoznamovaniu.

„Pochybujem, že by ste plytvali niečím takým,“ zoširoka sa usmial. Videl, že sa jej ruka trasie, že by do seba najradšej ten pohár kopla, že sa veľmi premáha. Uznal, že by to nateraz mohlo stačiť. „Prepáčte, možno mi to neuveríte, ale rád by som s vami strávil viac času, aby som mohol sledovať váš boj. Ale ako povedala Minerva, zrejme by sme sa mali zoznámiť so svojimi kolegami. Ospravedlňte ma.“

Dívala sa za ním. Videla, ako v pokoji pristúpil k jednému z nich a podával mu ruku. Nenávidela ho. Minerva aj Robert padli do víru prípitkov. Ustúpila o krok. Chcela, aby si ju nikto nevšímal. Aspoň nie hneď. Nikto sa nedíval a ona skutočne kopla do seba obsah svojho pohára. Mierne sa jej uľavilo, keď vnímala tekutinu klesajúcu do jej útrob. Ale len mierne. Bolo to len víno. Než odišla, dala si niečo lepšie a účinnejšie. Ale len máličko. Nestačilo jej to, bola však zvyknutá takýmto spôsobom fungovať v Španielsku, v práci. Vráti sa domov a bude to oveľa lepšie.

„Hermiona, smiem vám tak hovoriť?“ pristúpil k nej Robert. Už bola celkom pokojná, Snape sa k nej nepriblížil a ona zvládla úplne v pohode zoznámiť sa aj s ostatnými, za pomoci Minervy, pravdaže. A zvládla aj spoločnú večeru, pretože Snape sedel ďaleko od nej a nevšímal si ju. Lepšie povedané, on si nevšímal nikoho a ona v duchu usúdila, že tým spravil službičku úplne všetkým.

„Iste,“ usmiala sa na Roberta. „A to vykanie tiež môžeme vynechať. Som Hermiona,“ natiahla k nemu ruku.

„A ja som Robert,“ s úsmevom ju stisol a vlepil jej bozk na tvár. „Prepáč, zrejme ma do toho nič nie je, ale aj tak mi to nedá. Ty a ten Snape sa asi nemáte príliš radi, však? Čo je to za človeka?“ zamračene pozrel na druhú stranu miestnosti, kde stál Severus a znudene pozoroval ostatných.

„Keď opomeniem tú skutočnosť, že je to odborník v elixíroch a pomohol Harrymu Potterovi zlikvidovať Voldemorta,“ vypustila flegmaticky, „ako človek za veľa nestojí,“ vrkla. „Ako profesor bol neobľúbený a to som sa vyjadrila celkom mierne. Chápeš?“

„No, asi áno. Študoval som síce na Durmstrangu, ale čo-to sa donieslo aj tam,“ mierne prikývol. „Hlavne v dobe, keď viedol školu Karkarov. Ako to s ním dopadlo, asi nemusím spomínať.“

„Spomínam si. Nechodil si náhodou do školy z Viktorom Krumom?“ so záujmom sa spýtala.

„Bol o niekoľko ročníkov nižšie. Keď sa zúčastnil na Trojčarodejníckom turnaji, ja som už bol zo školy preč.“

„Aha. A čo sa s ním stalo asi nevieš?“

„Viem. Stalo sa s ním presne to, čo s takmer všetkými,“ povedal potichu. Striasla sa. Nemusel pokračovať, bolo to jasné. „Ale o vojne sa nebudeme baviť. Súhlasíš?“ snažil sa prehodiť tému.

„Iste, budem rada, keď sa budeme rozprávať o čomkoľvek inom,“ mierne sa striasla.

„Dobre. Tak mi povedz, prečo ťa ten Snape nemá rád.“

„Snape nemá rád nikoho,“ mykla plecami.

„A Snapea nemá rád nikto,“ okomentoval s úškrnom. Musela sa zasmiať.

„Tak nejako. Liezlo mu na nervy, že som dokázala odpovedať na všetky jeho otázky.“

„A preto si sa stala šprtkou,“ prikývol s porozumením. Zasmiala sa znova. „Je to idiot,“ zhodnotil ho. Na to už neodpovedala, len výrečne nadvihla obočie. „Bezkonkurenčný,“ dodal. „Čo keby sme sa šli prejsť? Potom by som ťa mohol napríklad odprevadiť,“ koktal.

Zadívala sa naňho. Už predtým pripustila, že je pekný. Teraz zistila, že je aj milý. Ale nechá ho, nech si myslí, že on dobíja ju. Spomenula si na Španielsko. Najradšej by ho hneď vzala do svojho bytu. Ale tu to asi nebude najrozumnejšie. Avšak to, že sa stala profesorkou nemusí nutne znamenať, že zanevrie na svoj predchádzajúci život a to najmä preto, že s ním bola celkom spokojná. Alebo skôr bola spokojná s istými aspektmi svojho predchádzajúceho spôsobu existencie. S tými príjemnými aspektmi. Môže mať vzťah, ale bude bezpečnejšie, keď ho bude mať až po istom čase. Keď nebol nablízku Snape, zvládala všetko úplne v pohode.

„Severus, nemyslíš, že si to prehnal?“ podišla k nemu Minerva. Večer sa už pomaly chýlil ku koncu.

„Nie,“ zavrtel hlavou. „Myslím, že som sa správal tak, ako ste to odo mňa vyžadovali. S každým som sa zoznámil, dokonca som prehodil pár zdvorilostných viet a čo je najdôležitejšie, ostal som až do konca.“

„Vieš, čo myslím,“ zamračila sa. „Ten tvoj útok na Hermionu hneď v úvode.“

„Netuším, o akom útoku hovoríte. Len som vyjadril svoj názor.“

„A nutne si ho musel vyjadrovať pred všetkými?“

„A čo je na tom? To sa mám pred všetkými pretvarovať a rozprávať o tom, aká je Grangerová skvelá? Minerva, veď aj vy cítite určitú neistotu. Stačí, keď sa dostane k jednému zo svojich úletov a znemožní sa sama. A tým znemožní aj vás.“

„A ty ju v tom samozrejme musíš povzbudzovať, však? Nie si ochotný podať jej pomocnú ruku, ani keď ťa o to požiadam? V poriadku. Ale musím apelovať aspoň na to, aby si sa kontroloval. Aspoň pred ostatnými. Vaša vzájomná nenávisť nemusí byť predmetom následných špekulácií a dohadov.“

„Dobre, súhlasím. Mea culpa,“ mykol plecami. „Sľubujem, že keď si budem chcieť vŕtnuť do Grangerovej, urobím tak medzi štyrmi očami.“

„Severus!“

„Minerva, čo vlastne očakávate? Že sa alkoholička vylieči zo dňa na deň?“ zadíval sa na ňu. „Nebuďte naivná, pre Merlina.“

„Nie som naivná. Ale verím, že keď sa jej dá príležitosť, tak sa s ňou dokáže popasovať. Keď predstúpi pred tie deti, spomenie si na to dobré, čo tu kedysi bolo. Len jej musíme veriť a nemôžeme ju odsudzovať.“

„Ale ona si nepripúšťa, že má nejaký problém, viete?“ povzdychol. „Určite si pamätáte na bývalého profesora elixírov Slughorna. Mal klub. Výnimočné deti výnimočných rodičov, ktoré mu nosili výnimočné dary. Aj Grangerová bude mať svoj klub. A vyhrá to decko, ktoré jej donesie ten najlepší chľast,“ zaškľabil sa.  

„Severus, vážne ma už štveš,“ zaprskala naňho.

„Je mi to ľúto, ale pokiaľ si ona neprizná, že má problém, tak jej nedokážete pomôcť.“

„Chcem jej dať len príležitosť pretože verím, že je šanca,“ povedala pomaly zdôrazňujúc každé slovo.

„Nádej je vždy,“ prikývol. „A šancu si zaslúži každý, ako hovorieval nebohý profesor Dumbledore. Každopádne vám držím palce, Minerva,“ vyriekol vážne.

„Veľmi si to cením,“ stisla naštvane pery. „Pomoc Hermione si odmietol, tak aspoň spolupracuj so mnou. Môžem sa na teba spoľahnúť?“ uprene sa naňho zahľadela.

„Už som vám sľúbil, že si ju nebudem všímať.“

„Porušil si to.“

„Znova... mea culpa. Už sa to nestane.“

„To dúfam.“

„Každopádne si už našla kamaráta,“ díval sa smerom k dverám, v ktorých zmizla Hermiona s Robertom. „Úbohý chlapec.“

„Severus!“

„No čo je? Veď ma nikto nepočuje.“

------

Cítila sa v pasci. Nie, ona bola v pasci. Nemohla utiecť, nemohla otvoriť dvere, dokonca ani okno. Niekoľko hodín beznádejne chodila z jednej strany miestnosti do druhej, skúšala všetko. Všetky možnosti na útek. Nič nenašla a jej zúfalstvo stúpalo. Preskúmala každý kút, nazrela do všetkých skriniek a zásuviek. Nikde nič nebolo. Bola to len izba s nábytkom, kde nič nebolo.

Sadla si a čakala. Možno sa Charlie vráti. Možno si to rozmyslí a vezme ju naspäť. Rodina sa jej  nemohla len tak vzdať, nemohli ju len tak odstrčiť, odložiť ako zbytočný kus nábytku. Potom prišiel ten chlap, aby sa s ňou porozprával. Chcela naňho zaútočiť, vziať mu prútik, prešmyknúť sa okolo neho von, na slobodu. Znehybnil ju a umlčal. Rozprával o tom, ako sa jej tam nič nestane. Ako tam ostane len chvíľu. Ako ju tam musí držať pre jej vlastnú bezpečnosť. Ako ho o to požiadal jej brat. Bolo jej to fuk. Uväznili ju ako nejaké zviera.

Bola tam len krátko. Len do chvíle, kedy sa jej vnútorná mágia nenahromadila a nevybuchla. Nevydržala ten enormný nápor citov a pocitov. Negatívnych emócií. Najprv horela jedna skriňa, potom aj druhá. Behom pár minút vzplanula celá izba a ona tam skoro uhorela. Cítila horúce plamene na svojej pokožke. Snažila sa pred nimi utiecť, ale nebolo kam. Všetko okolo nej pohlcoval požiar. Izba bola presýtená dymom, ktorý nemal kade unikať. Okno rozbiť nešlo, dvere vyvaliť tiež nie. Dusila sa a kašľala, pot jej stekal po tvári, šaty sa lepili na telo. Zúfalstvo a beznádej sa zmenili na strach. Bála sa, nemohla dýchať, nemala kam ustupovať. Stála v prostriedku izby, obklopená šľahajúcimi plameňmi, ktoré sa už načahovali, aby spálili aj ju...

„Ginny. Ginny!“  

Strhla sa a otvorila oči. Bol to len sen. Len nepríjemná spomienka na istý okamih v jej spackanom živote. Cítila, že je premočená od potu rovnako ako v tom sne. Že plytko vydychuje, ako keď sa snažila polapiť dych v tom dyme. Že jej srdce prudko bije od strachu, že umrie.

„Bol to len sen,“ pošepky presviedčala samú seba.

„Áno, len sen,“ potichu ju ubezpečil. Pozrela sa naňho. Videla jeho pozorný a nepokojom presýtený pohľad. Jeho ruky ju stále zvierali za plecia. Snažil sa ju prebudiť alebo možno upokojiť. Možno sebou metala, možno.

„Už je to v poriadku,“ vypustila zahanbene a opatrne zachytila jeho ruky. Pochopil a pustil ju.

„Bál som sa,“ povedal na vysvetlenie toho, prečo ju držal. „Kričala si a stekali ti po tvári cícerky potu,“ šepkal. „Ginny, čo sa ti snívalo?“ skúsil. Len zavrtela hlavou. „Ginny.“

„Len...“ hlesla. Videla v jeho očiach čistý záujem. Zrazu jej bolo zima. Vytiahla na seba prikrývku, ktorá ale bola vlhká. Pochopil a načiahol sa pre deku. Jemne ju do nej zabalil. Vďačne sa pousmiala. Smutne.

„Tu ti nehrozí nebezpečenstvo,“ vyriekol, keď si sadol na kraj postele. Nemienil teraz odchádzať a nechávať ju samú. Chcel sa presvedčiť, že bude v poriadku.

„Ja viem. Sú to len nočné mory.“

„Máme ich všetci,“ zvraštil obočie. Aj jeho jedna prebudila. Preto ju začul.

„Aj ty,“ chápavo sa naňho zadívala. Prikývol. „Našťastie sú to len nočné mory a tie sa už nebudú opakovať.“

„Správne. Povieš mi, čo sa ti snívalo? Možno sa ti uľaví, keď to povieš nahlas. Ale keď je to niečo...“

„Nie, nie je to nič...“ nevedela, ako to nazvať. Nič z toho, za čo sa hanbila. Nič z toho, čo jej robil ten podliak. „Bolo to krátko po tom, ako ma tam zavreli. V tom dome,“ jemne sa triasla, ale i tak nabrala odvahu, aby to zo seba dostala. „Chcela som utiecť, ale nedalo sa. Tri týždne som sa o to pokúšala a hromadila sa vo mne zlosť, nemohúcnosť. Tá izba zhorela a ja takmer spolu s ňou,“ hlas sa jej zasekol. „V poslednej chvíli ma našli škriatkovia. Potom ma zavrel v tej...“

„Pivnici,“ doplnil za ňu. Roztriasla sa ešte viac a prikývla. Chcel ju objať, ale bál sa. Len jej chytil ruku a jej sa uľavilo. Obdivoval ju za to, že sa nerozplakala, aj keď tá spomienka musela byť desivá. „Muselo to byť hrozné. Čakať na to, kým prídeš na rad, aby si ťa vzali plamene a nemôcť s tým nič spraviť,“ šepol.

„Áno,“ prikývla. „Myslela som si, že je koniec.“ Zovrel jej dlane pevnejšie. „Nenávidela som tú izbu, ale aspoň som videla denné svetlo.“

„Kým v pivnici bola len tma.“

„Ale zase tam nebolo nič, čo by som mohla podpáliť,“ vypustila a on zaregistroval náznak sarkazmu. Pozorne sa na ňu zadíval. „Takmer tri roky, bez svetla, v úplnej tme.“

„Ginny,“ šepol. „Už je po všetkom. Pivnica, aj tá izba, ostali v Saleme. Tu ťa nik nebude zamykať, nik ťa nebude nútiť byť tam, kde nechceš.“

„Viem,“ pozrela sa naňho a usmiala sa. „Sú to len nočné mory,“ povedala presvedčivo. Nebála sa ho, ani domu, či záhrady. Bála sa nocí, snov a nočných môr, v ktorých prežívala všetko znova.

„Rád by som ťa objal,“ hlesol. Prekvapene zamrkala. „Aby som ťa presvedčil, že som s tebou. Ale viem, že je ešte skoro. Aj keď mi asi dôveruješ...“

„Nedôverujem sebe,“ skočila mu do reči. „Harry, verím a dôveruje ti, ale...“

„Bojíš sa svojich reakcií?“

„Asi.“

„Tak potom počkáme,“ mierne sa pousmial. „Ginny, keby ma niektorá z tvojich nočných môr prebudila, môžem prebudiť ja teba? Tak ako dnes? Aby si sa zbytočne netrápila?“

„Áno, určite áno.“

„Dobre. Možno by si sa mohla ísť prezliecť.“

Jej pyžamo bolo mokré, rovnako ako posteľná bielizeň. Uznala, že má pravdu a keď sa zavrela v kúpeľni, prútikom jej prezliekol aj posteľ. Dovolila mu počkať, kým znova zaspí. Aj keď sa bála, že sa jej niektorá z nočných môr vráti. A on tam ostal až do rána. Počas vojny sa naučil, že mu stačí len niekoľko hodín spánku. A teraz to chcel využiť. Chcel, aby sa aspoň ona poriadne vyspala.

------

Hermiona stála v rokfortskej knižnici a v duchu ju porovnávala s tou, ktorú si pamätala. Nelíšili sa od seba až tak veľmi. Minerva zjavne chcela, aby sa zachovalo čo najviac z bývalého Rokfortu. Madam Pinceovú tu síce už nikdy neuvidí, ale regály boli uložené tak, ako predtým. Najväčší rozdiel bol práve v knihách. Nezachránili všetky, veľmi veľa starých a významných diel zhorelo. Nahrádzali ich novšie výtlačky, pozbierané z menších knižníc z celého sveta. Najstaršie výtlačky pochádzali z ministerskej knižnice. Ministerstvo aj týmto spravilo voči Rokfortu ústretový krok.

Pri tom pohľade ju znova zabolelo pri srdci. Spomenula si na dlhé hodiny ešte bezstarostného detstva, ktoré tu trávila. V prítomnosti vône starých pergamenov, za prítomnosti prachu, ktorého sa nevedela Pinceová nikdy zbaviť. V tichu a intimite. Kedy sa ozývalo len šušťanie listov a škrabot bŕk. Keď sa teda neobjavil niekto, kto to narúšal. Väčšinou Ron s Harrym. Sťažka povzdychla. Bezstarostné detstvo. Pri nich nebol ani jeden rok bezstarostný.

„Prepáčte, nerád by som rušil vaše rozjímanie,“ zavŕkal jej za chrbtom hlas. Prudko sa otočila. Severus Snape práve prilevitoval asi šesť starých kníh a prútikom ich položil na stôl. Jemne sa z nich víril prach. „Ďalší prísun do našej pozvoľna sa rozrastajúcej zbierky,“ okomentoval jej zbožný pohľad.

„Zbierate staré knihy, aby ste obohatili knižnicu?“ Vedela, že to niekto robí, ale ani vo sne jej nenapadlo, že by to mohol byť práve on.

„Celkom zjavne. Na toto by prišiel aj Potter vo svojich najlepších rokoch,“ s úškľabkom natiahol. „Celkom bystrý úsudok, keď vezmeme do úvahy vaše momentálne koníčky.“ Pohoda bola razom preč.

„Vy mi proste nedáte pokoj, však? Myslíte si, aký ste vtipný? Na čo sa hráte? Práve vy? Na moralistu? Nehnevajte sa na mňa, ale k vám to vôbec nepasuje. Pri vašej minulosti brať ohľad na niečo etické, mravné či nebodaj duchovné.“

„Trafená hus zagágala, slečna Grangerová. Nemám pravdu?“

„Prečo si jednoducho nedáte pohov? Prečo vás tak iritujem? Zrejme vám je ľúto, že si to s vami nerozdám. Nemám pravdu?“ zaškľabila sa a pristúpila priamo k nemu. „Stále na mňa musíte myslieť, na moju celkom blízku minulosť, na to, čo viete a dráždi vás to. Znervózňujú vás moje vzťahy na jednu noc? Čo?“ provokačne sa usmievala.

„To ste sa ožrali už o desiatej ráno?“ vrkol po nej, ale znervóznila ho.

„Nie, som úplne triezva, aj keď sa vám to bude zdať akokoľvek nemožné,“ prskla mu do tváre. „Tak, čo bude? Dáte mi pokoj, keď sa s vami vyspím? Prestanete si ma všímať, keď si uľavíte? Zrejme to nutne potrebujete,“ zapriadla a pohladila ho po hrudi.

„Vy ste zrejme museli zošalieť!“ vyletel a striasol zo seba jej ruku.

„Ale čo to nevidím? Veľký profesor Snape sa začal hádam pýriť,“ nevinne sa pousmiala. „Tak sa nehanbite a povedzte, čo odo mňa chcete. Chcete sex? Sex?“ šepkala.

„Premýšľam, či vás mám prekliať hneď teraz,“ sykol nevraživo. Na túto tému nebol vôbec pripravený. Trafila klinec po hlavičke, ako si v momente uvedomila. Dostane ho, hajzľa. Nie do postele, ale minimálne zo svojho súkromia.

„Nie, premýšľate, či ma ohnete cez stôl hneď tu, alebo či si ma vezmete do svojho bytu. Vydržíte ešte čakať? Alebo ste až taký nadržaný, že si to so mnou rozdáte hneď?“ očami skĺzla do jeho rozkroku. Stále sa usmievala. Mrkla naňho. A on cítil, že začína horieť.

„Práve som sa presvedčil o tom, že ste obyčajná hlupaňa, ktorá myslí len na chľast a radovánky,“ zavrčal znechutene.

„Na radovánky, o áno,“ zaševelila. „Na niečo, o čom si vy len nechávate snívať. A preto do mňa rýpete? Pretože závidíte? Alebo skutočne len preto, že vás priťahujem ja, alebo skôr moja...“

„Už držte ústa!“ prerušil ju.

„Budem, určite budem, ale len v tom prípade, že mi dáte pokoj,“ zavrčala mu naspäť. „Práve ste sa presvedčili, aké je to, keď sa niekto stará do niečoho, do čoho sám nechcete vŕtať. Je mi z vás zle, pán profesor. A keby ste boli posledným chlapom na svete a moje prežitie by záviselo na jednej noci s vami, radšej by som sa sama skántrila skôr, než by som si pripustila podobnú myšlienku. A upozorňujem, že keď neprestanete s klamstvami, budem aj ja klamať. Do videnia,“ sykla a odkráčala. Avšak s víťazným pocitom. Dostala ho. Aspoň na malý okamih ho dostala do kolien. To si zaslúži menšiu oslavu.

„Do pekla,“ zavrčal za jej chrbtom. Toto nečakal. Vôbec to nečakal a nevedel, ako reagovať. Sex. Zavrtel hlavou. Radšej by sa stal eunuchom, ako by sa jej čo i len dotkol. Ako jej to mohlo napadnúť, pre Merlina? Dostala ho. Nabudúce už bude musieť byť pripravený. Rozhodne nemôže pripustiť, aby ho tá alkoholička takto zotrela.

------

„Potter, ak nebudete ticho, osobne sa postarám o to, že už nikdy neprehovoríte,“ vrkol po ňom výstražne.

„Koľkokrát vám mám vravieť, že budem ticho?“ sykol mu naspäť.

„U vás si človek nikdy nemôže byť ničím istý. Naposledy. Ak pípnete, ak sa čo i len prudšie nadýchnete, zavraždím vás.“

„Zbytočné kecy. Už sme mohli byť na ceste.“

„Pokiaľ viem, tak ja tu velím a ja rozhodujem, kedy budeme na ceste, tak sa zdržte komentárov.“

„Morálka vojska závisí od toho, aký je jej veliteľ,“ provokačne natiahol. „Ako vidím, tak to stojí všetko za...“

„Držte už ústa. Nebyť vašich zbytočných otázok, tak sme už mohli byť na polceste.“

„Pokiaľ viem, tak sa už desať minút na nič nepýtam. Desať minút len brblete a upozorňujete.“

„Pokiaľ viem, tak len pred pätnástimi sekundami ste sa na niečo pýtali.“

„Pôjdeme už?“

„A znova.“

„Nie, nepohneme sa z miesta.“

„Potter, naposledy...“ zarazil sa. „Kam si myslíte, že idete?“

„Vpred!“

„Ale až po mne, nemyslíte?“

„Nie, pretože vy by ste sa nepohli snáď nikdy.“

„Potter!“

„Áno?“

„Stojte a zaraďte sa za mňa. Ani neviete, kam máte ísť!“

„Na východ,“ zabrblal.

„Správne. Ibaže vy idete na západ.“

„Aha,“ zarazil sa a otočil sa. Videl Snapeovo prevrátenie očí a jeho pravicu, ktorá sa v momente napriamila ukazujúc celkom opačný smer. „No, ale aspoň sme sa konečne pohli, nie?“

„Budete už držať ústa?“ sykol dozadu, kde sa ťahal Harry.

„No...“

„Ticho!“

Harry sa musel uškrnúť. To bola jedna z príjemnejších spomienok. Alebo možno nie z príjemnejších, ale z menej nebezpečných. I keď, prvé roky sa dal Severus pokojne prirovnať k smrťožrútom, keď sa jednalo o nebezpečenstvo, ktoré mu od neho hrozilo. Nemali čo robiť. Niekedy ostávali na mieste dlhé týždne a vyčkávali, aby sa mohli pohnúť vpred v pátraní. A nudili sa. Určite áno. Sedieť celý deň v nejakej diere v spoločnosti Snapea, to by zložilo aj trola. A tak sa naučili krátiť si dlhé chvíle rýpaním. Teda skôr Severus si krátil dlhé chvíle a Harry spočiatku len zúril, prskal a hneval sa. Ale čas aspoň ubiehal. Potom začal pomaličky kontrovať. Najprv len miernymi poznámkami, aby istil, či ho Snape nezabije. Na počudovanie nezabil a on sa odvážil čoraz viac. Odpozoroval metódu Severusovho sarkastického vŕkania a naučil sa ju používať. Mal na to viac ako dosť času. Okrem iného. Toto bola napokon tá príjemnejšia časť ich súžitia.

„Harry.“ Ginnin hlas ho vytrhol zo zamyslenia. Pomáhal jej zopakovať si kúzla z prvých ročníkov, aby si pripomenula to jednoduchšie čarovanie, než sa dostanú k niečomu vážnejšiemu.

„Prosím?“

„Bola by som rada, keby si pozrel na moje kúzlenie a zhodnotil ho,“ jemne sa pousmiala. Bolo jasné, že ho tieto takmer primitívne kúzla, ktoré i tak vedela, nudia.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa. „Niečo mi zišlo na um.“

„To celkom zjavne,“ prikývla. „Takže? Rada by som prešla ku kúzlam, ktoré som sa už nestihla naučiť.“

„Správne,“  pomaly vstal. Nielen kvôli svojej nohe, ktorá už znova bolela, ale aj pre to, že sa naučil pri nej nerobiť nič unáhlené, nepremyslené a nečakané.

Možno ho precvičovanie týchto kúziel nudilo. A ju tiež. Ale aspoň si našli činnosť, pri ktorej nemuseli myslieť na nič nepríjemné, pretože sa sústredili len na to jediné. Napokon ho to začalo baviť. Kúzla z vyšších ročníkov, na ktoré si pamätal a ku ktorým im Minerva priniesla učebnice, predsa len boli o niečo záživnejšie.

------

Hermiona bola zavretá v bezpečí svojho rokfortského bytu. V najlepšom bezpečí, aké si mohla vytvoriť. Všetci vedeli, že po ôsmej hodine večernej profesorka Grangerová jednoducho nevychádza zo svojho bytu. Po večery až do rána proste nie je. Viacerým to bolo jedno, pretože sa o to príliš nezaujímali. Robertovi však nie.

Počas posledného týždňa sa s Hermionou zblížil. Alebo si to aspoň namýšľal. Takmer všetok čas trávili spolu pri dokončievaní posledných úprav na Rokforte a rozumeli si. Určite áno. A samozrejme s ňou chcel tráviť i čas po večeroch. Naznačila tému vojna, ale nezdržiavala sa pri nej dlho. Bol natoľko inteligentný, že pochopil. A Minerva ho v jeho názore utvrdila. Hermiona bojovala dosť aktívne a prišla o veľa známych, o svoju rodinu a priateľov. Dokonca aj o lásku. Preto chápal, že proste potrebuje byť sama, aspoň niekedy. A v priebehu dňa to nešlo. Nič iné za tým nevidel, nemal dôvod. Minerva mu nič iné neprezradila a so Snapeom sa nemal prečo rozprávať. Hermiona Grangerová ho veľmi priťahovala.

A on priťahoval ju. Nikto iný tu vlastne ani nebol, ako si s trpkosťou uvedomila. Nie, že by až tak nutne ten sex potrebovala, ako si namýšľala ešte v Huelve. Tam jednoducho celý deň pretrpela, aby sa mohla večer odviazať. Troška si vypiť a popri tom si užiť. Tu sa cez deň zaoberala niečím dôležitejším a zmysluplnejším. Nemala čas na to, aby jej myšlienky lietali od jednej obeti k druhej, od vraždy k mučeniu. Plne svoju myseľ zamestnávala, aby sa mohla sústrediť na činnosti, ktoré im zadávala Minerva.  

Preto to bolo iné, ako v Španielsku. Dokázala v pohode fungovať celý deň. Aj skutočnosť, že hoci za uplynulý týždeň niekoľkokrát videla Snapea, pravidelne sa stretávali vo Veľkej sieni pri jedle, celkom rozumne sa držal od nej ďalej. Alebo len neprišlo k náhodnému, osamotenému stretnutiu, ktoré by ju mohlo rozhádzať a po ktorom by potrebovala niečo na upokojenie. Nevedela, či je to len náhoda alebo či sa jej Snape schválne vyhýba. Ale bolo jej to jedno. Bola v poriadku. Aj večer.

Čo je na tom, keď si večer otvorila fľašu a uliala si? Nič. Je to úplne bežné. Ibaže jej v tej samote a pri fľaške myšlienky ubiehali tam, kam nemali. Alebo kam nechcela, aby ubiehali. Musela si mozog unaviť, aby nemohol počas spánku produkovať tie nezmysly, aké sa jej snívali v prvých dňoch. Aby sa v noci nebudila, spotená a rozklepaná. Aby mohla na ďalší deň znova fungovať. Preto nikdy neostalo len pri jednom, či dvoch pohárikoch. Preto musela minimálne jednu fľašu stiahnuť až do dna. Musela. Inak by nedokázala predstierať, že je v pohode.

Pretože ona je v pohode. Nemá žiaden problém, len tie nočné mory. Tie sú najväčším problémom a záleží od každého jedinca, ako sa s nimi dokáže vyrovnať. Ona našla jednoduchý spôsob. A keď sa niekomu nepáči, tak nech sa dá vypchať. Určite aj ten mastný idiot má nočné mory. Nikoho nepresvedčí o opaku. Každý, kto sa len otrel o vojnu, musí mať negatívne spomienky.

A znova je pri téme vojna. Preto treba čo najrýchlejšie si od nej pomôcť. A najdôležitejšie je spraviť to tak, aby hneď ľahla do postele a nenapadlo jej vystrčiť nos. Pokiaľ je tu, všetko je v poriadku. Všetci sú v poriadku. Nikto nič nezistí. Nikto nebude vedieť, aké nočné mory prežíva. Len si dopomôcť k tomu spánku...

------

Nedalo sa na to pozerať. Nedalo sa to pochopiť. Ale čo bolo najhoršie, nedalo sa nič spraviť. Len bezmocne čakať, kým to vyčíňanie neskončí. A byť ticho. Hlavne byť ticho a neprezradiť sa.

Museli ísť ďalej, ale jedinou cestou, ktorou mohli ísť, bola cesta cez maličkú dedinku. Ani nie dedinku, ako pár domov. Nejaký Merlinom zabudnutý statok niekde v Severnom Dánsku. S problémami sa sem dostali a keď tu už boli, museli sa skryť pod kúzla, pod stromy a čakať. Nemohli sa ani otočiť a odísť. Boli obkľúčení na území bez možnosti premiestnenia. Boli v pasci. Ale ešte na nich neprišli. Mohli to prečkať.

A pritom sledovať, ako mučia celú rodinu. 

Oči zavrieť mohol, ale do uší sa mu dostával každučký zvuk. Plač detí, ktoré sa museli dívať, ako sa na ich matke striedajú smrťožrúti. Ako zvery poháňané pudmi. Nerozumel slovám, ale stačil tón hlasov, výkrikov presýtených hrôzou a strachom. Prosby. Nevypočuté.  

Matku pustili, totálne vyčerpanú a vzali jedno z jej detí. Ich otec umrel ako prvý. Roztrhané telo viselo cez plot. Nútili menšie dieťa, aby zabodlo nôž do staršieho brata. S krikom ho povzbudzovali, akoby sa nachádzali na kohútích zápasoch. Nebodol a oni ho švihli bičom. Klesol na kolená pod prívalom mučivej bolesti, na nahom chrbte mu navrel bolestivý šrám. A musel pokračovať. Musel bodnúť. Matka už nemala síl ani na to, aby plakala. Len tlmene vzdychala, pomaly upadajúc do bezvedomia. Posledné, čo videla bolo to, ako jej mladší syn predsa len bodol do brata. Musel. Inak by znova udreli.  

Malé dievčatko za bodnutie muselo svojho brata potrestať. Muselo vziať kladivo. A muselo udrieť.

Starca nútili... Mal pred sebou svoju starenku. Nahú. A on musel vziať žeravý kus železa a vraziť ho do nej. Rovno tam.

Deti sa na to dívali. Deti, ktoré boli ešte stále živé. Ale dlho nemali byť.

Starček sa vzbúril a železom sa ohnal po jednom z mučiteľov. Jeho telo dopadlo na zem preťaté na dve časti.

------

Ginny sa v noci prebrala. Mala jednu z tých miernejších nočných môr, ako si s úľavou uvedomila. Zobudila sa skôr, než mohla prerásť v niečo strašnejšie. Vydýchla si. Nebola by rada, keby svojimi výkrikmi znova prebudila Harryho a on ju musel upokojovať.  

Vstala s úmyslom zísť do kuchyne a napiť sa. Ani si neobliekala župan, veď len zíde, doplní krčah, ktorý bol prázdny a vráti sa. Bude to len moment.

Na chodbe spozornela. Podivné zvuky, ktoré začula, ju znepokojili. Ale tento dom je predsa bezpečný. Nikto tu nemôže byť. Tým si bola istá. Ale tie zvuky boli zvláštne. Nebol to ľudský hlas, len niečo, akoby niekto kopal, zmietal sa. Následne sa ozval dutý úder. Akoby niekto padol. V dome bol len Harry. Preto to muselo ísť z jeho izby. Čo by robil o druhej nadránom? Jediné, čo jej okamžite napadlo, boli nočné mory. Spomínal ich. Má ich aj on. A keď jej on už niekoľkokrát pomohol, minimálne ho môže skontrolovať a prebudiť ho.

Mala pravdu. Harry síce nekričal zo sna, ale pevne stisnutá čeľusť jej napovedala, že sa veľmi premáha, aby nekričal. Bol na zemi, zamotaný vo svojej deke. To bola tá rana, ktorú začula. Padol z postele po tom, čo sa metal a kopal. Odložila krčah a kľakla si k nemu.

„Harry! No tak, Harry!“ silne ním zatriasla. Niekoľkokrát, kým nakoniec neotvoril oči. Ani netušila, že by mohol cítiť toľko hrôzy, koľko v nich videla. „Je to len nočná mora. Bol to len sen,“ dohovárala mu. Vyzeral tak bezmocne, úzkostlivo a zdesene. „Už je po tom,“ pohladila ho po mokrej tvári. Nebol to len pot. Boli to aj slzy.

„Ja...“ vydralo sa z neho a posadil sa. Siahol na nočný stolík, aby si vzal okuliare. „Zobudil som ťa?“

„Nie, zobudila som sa sama. Len som niečo začula a šla som ťa skontrolovať. Nekričal si.“

„Aha, iste. Nie som na seba veľmi hrdý,“ zmätene sa rozhliadal okolo seba. „Nekričím. Musel som sa naučiť nekričať, aby nás nedostali.“

„Nemusíš sa za to hanbiť,“ stiahla obočie. Nedalo sa inak. Očami skĺzla k jeho telu. Mal na ňom množstvo jaziev. Všimol si, kam sa díva. Uvedomil si, že pred ňou sedí len v trenkách, pretože mu pomohla vymotať sa z deky. A uvedomil si aj to, že ona pred ním kľačí len v nočnej košeli. Sčervenel.

„Nehanbím sa za to,“ zabrblal, ale pozeral inam. „Vlastne sa mi už o tom sníva len každý druhý deň, takže to nie je až také strašné.“

„Čo sa ti snívalo?“ spýtala sa. „Možno by sa ti uľavilo, keby si to povedal nahlas,“ dodala, keď videla jeho odmietavý výraz.

„Hrôzy vojny, o ktorých je lepšie nehovoriť. Nie, že by som nechcel o tom hovoriť nahlas, ale nie tebe, Ginny.“

„Prečo?“

„Pretože máš vlastné hrôzy, s ktorými sa musíš vyrovnať.“

„Aha.“

„Keď budeš v poriadku ty, potom prídem na rad ja.“

Zadívala sa naňho. Pochopila, že v sebe ukrýva rovnaké množstvo desivých spomienok ako ona. Možno aj viac. Určite viac. Chcela mu pomôcť presne tak, ako sa snažil on pomôcť jej. Vedela však aj to, že jej to nedovolí. Nenechá ju, aby sa zaťažovala aj jeho problémami.

„Mal by si sa ísť umyť. Si celý mokrý, prechladneš.“

Viac nemohla urobiť. Len spraviť presne to, čo robil on pre ňu. Kúzlo na prezlečenie postele sa naučila po svojej tretej nočnej more. A teraz sa hodilo. Keď sa vrátil z kúpeľne, mal na sebe pyžamo. Mierne očervenela. Až teraz si uvedomila, že je takmer nahá.

„Páči sa,“ ponúkol jej svoj župan.

„Ale...“

„Predpokladám, že tu budeš chcieť ostať, až kým nezaspím,“ pousmial sa a vliezol pod prikrývku. „Nielenže by ti bola zima, ale by si ani nebola pokojná.“ Viac nehovoril. Nemusel. Potešilo ho, keď jej v očiach na malý okamih šibalsky blyslo.

Skutočne pri ňom chcela ostať, až kým nezaspí. Na rozdiel od neho si však nesadla do kresla, ale na kraj postele. A on vedel, že dlho nevydrží. Nepokojný a nepravidelný spánok počas posledných dní jej nedovolí vydržať. Čakal. Po pol hodine jej začali únavou klipkať oči. Až ju to zmorilo a ona sa zosunula na posteľ. Mohol by vstať a odniesť ju do postele. Mohol, ale neurobil to. Len ju opatrne prikryl a ľahol si tvárou k nej. Vzal jej ruky do dlaní a chvíľu ju pozoroval. Jej tvár bola pokojná, spala nerušeným spánkom. Usmial sa. Jeho predpoklady sa naplnili. Držiac ju za ruky po chvíli zaspal aj on.

TOPlist