11. Maximálne utajenie


Pritiahol si ju k sebe a pobozkal ju. Jej telo bolo najprv stuhnuté šokom a prekvapením. Netrvalo však dlho a podvolila sa. Sama po tom túžila, aj keď to nebolo správne. Zúfalo ju bozkával, vášnivo a náhlivo a ona naňho reagovala. Každá bunka jej tela naňho reagovala. Pevne sa objímali uprostred chodníka, tisli sa k sebe, obaja si vedomí toho, že by to robiť nemali, niekoľko krásnych a desivých minút.
                Túžba bola obrovská. Cítila ju, celkom jasne na svojom bruchu. Cítila aj svoju túžbu.
                „Nie, Harry, prosím takto nie,“ odtrhla sa od neho. Zadýchane na ňu hľadel s pohľadom presýteným vzrušením. Sama nevedela polapiť dych a cítila, že celá horí.
                „Priťahujem vás rovnako, ako vy mňa,“ skonštatoval, keď sa trocha spamätal.
                „To je jedno,“ zavrtela hlavou. „Nikdy sa to nemalo stať,“ zastonala zúfalo. Zradene naňho hľadela. „Nemali ste to robiť.“
                „Cítite niečo, čo už nemá s aurorským putom nič spoločné, však?“ stiahol obočie.
                „A čo cítite vy, sakra?“ štekla naňho podráždene. „Ja som sa správala dosť profesionálne na rozdiel od vás!“ frustrovane zavrčala.
                „Cítim... neviem čo,“ hlesol zmätene nevšímajúc si jej zlosť, „ale aurorské puto to určite nie je,“ stiahol obočie a pozrel na ňu. Hnev ju síce neopúšťal, ale spozornela.
                „Musíme s tým skončiť,“ rozhodla okamžite.
                „Musíme sa porozprávať,“ navrhol opatrne.
                „A o čom?“ nervózne vyprskla.
                „Poďme ku mne,“ poobzeral sa po ulici, ktorá bola síce prázdna, ale to neznamenalo, že ich nemohli počúvať z okien.
                „Nejdem ku vám,“ zaškľabila sa. „Nebudem riskovať, že ma pretiahnete, alebo čo.“
                „Mlčte a poďte,“ zasyčal na ňu a zdrapol ju za ruku. Vážne boli už len kúsok od jeho domu. „Prestaňte sa zmietať, Ginevra. Pripadám vám snáď ako násilník?“ sykol potichu. Skutočne sa prestala snažiť vytrhnúť si ruku a podvolila sa. Odvádzal ju domov.
                „Tak? Rozprávajte sa,“ vyzvala ho, keď za nimi zavrel dvere. Prešiel popri nej a vytiahol z baru fľašu whisky. Ani netušila, že tu také niečo má.
                „Dáte si?“ pozrel na ňu.
                „Chcete ma opiť?“
                „Potrebujem si upokojiť svoje... emócie,“ zaškľabil sa nasilu. „Tak dáte si?“
                „Asi áno,“ pritakala. Nevedela síce, aké emócie si potrebuje upokojiť, keď žiadne nemá, ale ona bola rozhádzaná poriadne. O pár sekúnd jej podával pohár. Kopla ho do seba, rovnako ako on. A dolial znova.
                „Stane sa zo mňa pri vás alkoholik,“ znova sa zaškľabil. Bol roztrasený, vydesený a vôbec netušil, čo sa to s ním deje. Sadol si na pohovku a zložil hlavu do dlaní.
                Dívala sa naňho a jej prvotný hnev, ktorý vystriedal túžbu, pomaly odchádzal. Bol zrejme viac v prdeli, než ona sama.
                „Prečo ste to spravili?“ spýtala sa a sadla si vedľa neho.
                „Pretože som to strašne chcel spraviť,“ priznal bez toho, aby zdvihol hlavu. „Od tej reštaurácie som to chcel spraviť znova. Nejde o to, že by som vás chcel pretiahnuť, aj keď nevylučujem, že to nechcem spraviť,“ vypustil a konečne zdvihol hlavu. Pozrel sa na ňu. Vyzeral vyľakane. „Nejde mi ale už len o sex. Je pravda, že...“ stiahol obočie. A čo, keď jej to povie? Mykol plecami. „Od doby, čo vás poznám, sa mi o vás pravidelne sníva a potom musím ručne dokončiť to, čo vy začnete v snoch,“ krivo sa pousmial. Mlčala. Bola na tom rovnako. „Takže áno, chcel by som sa s vami vyspať. Poznám ale váš názor, vaše zmýšľanie a váš pohľad na svet, ktorý ste sa snažili do mňa vštepiť. Alebo nie váš, ale všeobecný, normálny a na základe toho mála, čo sa ku mne dostalo viem, že to nie je to hlavné,“ zamračil sa. „Toto už zďaleka nie je profesionálne správanie sa,“ odfrkol sám pre seba. Opatrne na ňu pozrel. „Priťahujem vás,“ mierne ju upozornil. Až vtedy naňho pozrela a sčervenela.
                Nadychovala sa k niečomu. Sama nevedela k čomu, ale niečo povedať musela. On sa pred ňou znova otvoril, bol úprimný a ona musela tiež.
                „Som na tom rovnako ako vy,“ prezradila potichu. Povytiahol obočie.
                „V čom konkrétne?“ spýtal sa. Pevne stisla čeľusť.
                „V ručných prácach,“ vyšlo z nej sotva počuteľne. Neprestával na ňu udivene hľadieť. „Máte pravdu. Priťahujete ma rovnako, ako ja vás. Od začiatku. Ale vtedy, po tom, čo ste mi povedali, som sa prinútila tváriť sa, že ste mi ľahostajný. Robila som to, čo vy. Bola som profesionálka,“ zmĺkla.
                „Ste profesionálka,“ skonštatoval. „A momentálne lepšia, než som ja. Vy by ste to takto nikdy nepokazili, však? Tak, ako sa to podarilo mne.“
                „Myslela som si, že vám ide len o to dostať ma do postele. A s tým by som nikdy nesúhlasila,“ pozrela naňho pobúrene. A on sa pousmial.
                „Ste dobrá,“ prikývol spokojne. „Asi máte dobrého učiteľa, nie?“
                „Nie, som proste len dobrá,“ zaškľabila sa naňho. Ibaže vzápätí zvážnela. Nebolo si z čoho robiť vtipy.
                „Nemyslím, že by sa mi niekedy mohlo stať niečo podobné,“ neprestával sa na ňu dívať. Tým svojím intenzívnym pohľadom, upretým a priamym. „Chcem sa s vami vyspať, nebudem to popierať, ale len v tom prípade, že to budete chcieť tiež.“
                „A potom?“ spýtala sa nervózne. „Čo by sa stalo potom, keby sme sa spolu vyspali? Ak by som bola dobrá, tak by ste za mnou prišli znova o týždeň? Alebo skôr? Podľa toho, keby by vám to vyhovovalo?“ hryzavo sa spýtala. Len povzdychol.
                „Neútočte na mňa stále,“ mierne sa zamračil. „Zrejme by ste ma prekliali len pri mojej prvej úvahe o takomto spôsobe.“
                „To sa stavte,“ prikývla.
                „Takže sex s vami nie je mojou prioritou,“ mykol plecami a ponúkol fľašu. Podozrievavo naňho pozrela. Nepýtal sa, dolial. „Chcel by som s vami randiť... tak sa tomu hovorí, nie?“ spýtal sa. Šokovane vyvalila oči.
                „A prečo, pre Merlina?“
                „A prečo nie?“ nechápal. „Vravel som vám, ako vás vnímam a myslel som to úprimne.“
                „To viem, úprimnosť je vaša silná stránka,“ prikývla. „Ale... randiť so mnou?“
                „No áno,“ prikývol. „To všetko, čo ste vraveli... tráviť s vami čas, smiať sa spolu a to ostatné, čo už aj tak je a pridať tam pár bozkov a objatí, možno maznania,“ vypustil a díval sa na ňu. „A sex by bol našou odmenou,“ ticho doložil.
                „To ale nejde,“ zavrtela hlavou.
                „Nechceli by ste to?“
                „Chcela, pre Merlina, ale...“ neprestávala vrtieť hlavou. „Čo naša práca? City do partnerstva nepatria, to je odveké aurorské pravidlo.“
                „Ktoré sa ale dá obísť, ako iste vieme,“ mykol plecami. Longbottomovci boli príkladom.
                „Ale to je...“ stiahla obočie ešte viac. Vraví to, čo vraví? „To je láska,“ šepla. „Longbottomovci sa milovali, podriadili tomu svoju službu a vyšlo im to. Ako jedným z mála.“
                „Jedným z troch dvojíc v histórii,“ prikývol. „Moji rodičia boli ďalšou dvojicou.“
                „Vaši rodičia boli aurori?“ vydýchla znova šokovane. Prikývol.
                „Áno, boli. Krátko, ale boli. Vtedy ten výcvik nebol taký intenzívny, ako je teraz.“
                „A čo keby to nevyšlo?“ spýtala sa a upila si. „Čo keby, čisto teoreticky, by sme skutočne začali randiť a nevyšlo by nám to? Nezbúralo by sa len naše partnerstvo, zbúralo by to celú našu jednotku, možno celý vyšetrovací úrad.“
                „To určite,“ prikývol. „Zrejme by sme sa hádali ako psi a nikto by to nevydržal,“ mierne sa uškrnul. A ona si napoly odfrkla a napoly sa uchechtla.
                „Neviem, či to chcem riskovať. Chcem byť vyšetrovateľkou, chcela som byť vedľa vás... je ešte hromada vecí, ktoré sa musím naučiť a chcem, aby ste ma to učili vy. Ibaže sa niečo môže pokaziť a potom by sa pokazilo úplne všetko,“ stiahla obočie.
                „Možno,“ privolil. „Avšak po dnešku bude ťažké úplne všetko, nemýlim sa? Dokážeme sa obaja naďalej tváriť profesionálne a predstierať, že sa nič nestalo? Pretože sa stalo a ja chcem, aby sa stávalo aj naďalej.“
                „Vy to myslíte vážne?“ zadívala sa naňho.
                „Poznáte ma, v takomto niečom by som nežartoval.“
                „To áno,“ prikývla nešťastne.
                „Ešte whisky?“ ponúkol.
                „Trúfate si,“ napomenula.
                „Dnes až príliš, však?“ usmial sa na ňu. A ona nevedela odolať. Musela mu úsmev opätovať.
                „Čo budeme robiť?“ spýtala sa, keď im nalial.
                „Čo chceme robiť, to je správnejšia otázka. Chcem byť pri vás, chcem s vami randiť, chcem vás bozkávať a rozosmievať vás... čo bolo ešte na tom zozname?“ mierne sa uškrnul. Usmiala sa. „A chcem, aby ste mi naďalej kryli chrbát, pretože vám bez výhrad dôverujem,“ dodal. Pozrela naňho.
                „Zamilovali ste sa,“ upozornila na tú drobnosť.
                „Toto je ono?“ povytiahol obočie. A ona so zahihňaním zavrtela hlavou. „A čo chcete vy, Ginevra?“
                „Chcela by som to isté, určite áno, ale...“
                „Ale sa bojíte, že sa niečo pokazí,“ prikývol. „A trápi vás, čo by sa dialo po tom, keby sa to pokazilo. Ja vám to teda prezradím. Na to, aby sme mohli spolu pracovať, musíme byť diskrétni. Ak by sme sa pohádali a rozišli, zrejme by nás rozdelili. To minimálne. Ak by sme nemohli pracovať v rámci oddelenia, jedného z nás by preradili. Zrejme by sme strávili čas najskôr u Kingsleyho, potom aj u Tonksovej a stále dookola by sme im vysvetľovali čo sa stalo, kedy sa to stalo a prečo sa to stalo. Horšie by sa stať nemalo. City sú zakázané, ale partnerstvá medzi aurormi a najmä medzi partnermi opačného pohlavia, sú také pevné a tak mimoriadne, že sa len ťažko dá odhadnúť, kde končí puto a začína... zamilovanosť?“
                „Láska,“ opravila ho.
                „Správne,“ prikývol. „Longbottomovci a ani Potterovci sa nepohádali a vzali sa. Mali deti. Alica skončila pred piatimi rokmi, pretože sa, celkom nelogicky, cítila stará,“ zavrtel hlavou. „Mám v sebe Potterovské gény, aby vás to trocha upokojilo. A som profesionál, diskrétny dokážem byť. A ešte okrem toho... kde by človek ako ja zohnal niekoho podobného, ako ste vy? Budem si vás hýčkať a obchádzať. Čo poviete, skúsime to?“ s napätím sa spýtal.
                Sťažka povzdychla. Presne po tomto túžila. Priala si, aby ju bral o niečo viac, aby sa zamiloval, hoci to bolo uňho pred tromi mesiacmi nemožné. Ona ho milovala, to si uvedomila už dávno. Nepotrebovala v svojich pocitoch tápať. Bolo to však riskantné.
                „Som strašne hádavá, rýpavá a neviem si pri tom pomôcť,“ stiahla obočie. „Nepáči sa mi strašne veľa vecí. Najskôr niečo poviem a až potom premýšľam, či by nebolo lepšie použiť iné slová, alebo ešte lepšie držať ústa. Som tvrdohlavá a to vy tiež. Vznikne medzi nami veľa konfliktov,“ opatrne naňho pozrela. Zubil sa.
                „Tým som si istý,“ prikývol. „A mňa to strašne baví,“ dodal s úškrnom. Zavrtela hlavou.
                „Môžeme sa pohádať veľmi,“ upozornila. A on sa neprestával usmievať. Mali vyhrané.
                „Vaša strategické myslenie sa stále zlepšuje, aurorka Weasleyová. Ešte spolu ani nechodíme, ak je to ten správny termín, a vy už premýšľate nad tým, ako by mohol vyzerať náš rozchod,“ zasmial sa. A ona sa zahihňala spolu s ním. „Skúsime to, Ginevra?“ znova sa spýtal. Niekoľko sekúnd sa naňho dívala a srdce jej bláznivo tĺklo.
                „Skúsime, Harry,“ prikývla.
                Sama sa k nemu naklonila, aby ho pobozkala. Cítila v jeho ústach chuť whisky. Sama tak musela chutiť. Nebol to vášnivý bozk, ako ten na ulici. Ani zďaleka. Bolo to nežné a jemné. Opatrne sa skúmali a poznávali, báli sa zájsť ďalej. Ešte na to bolo dosť času.
                „Budeme sa musieť správať veľmi profesionálne,“ hlesla o čosi neskôr. Držal ju v náručí a užíval si ten nový pocit. Spokojnosť a láska. Vysvetlila mu to. Bol to fajn pocit. Bolo príjemné držať si ju blízko seba.
                „Zvládneme to,“ prehlásil presvedčivo. „Musíte sa ale v prvom rade sústrediť na zajtrajší tréning. Chcem vás zraňovať,“ upozornil.
                „Neviem sa dočkať,“ natiahla. „No a to vykanie. Nie je to smiešne? Už?“ zdvihla k nemu hlavu.
                „Možno,“ prikývol. „Možno by som ti mohol tykať. A ty mne, samozrejme. Ale možno by sme v tom mohli pokračovať, aby sme oklamali zvyšok sveta,“ zaškľabil sa.

„Neznášam to tvoje možno,“ zafrflala nespokojne. „Ale dobre. Občas si môžeme vykať. A ešte niečo,“ hodila po ňom prosebný pohľad. „Volaj ma Ginny, prosím.“
                „Mne sa ale Ginevra vážne veľmi páči,“ mykol plecami. „Vážne veľmi, príde mi to strašne tajomne a sexy,“ usmial sa. Nedôverčivo sa naňho dívala, ale vyzeral presvedčivo.
                „Aha,“ prikývla. „Dobre teda, občas to ale striedaj s Weasleyovou,“ navrhla kompromis.
                „Ako chceš, Weasleyová,“ potichu sa zasmial. Za odmenu ho štuchla do rebier. „Asi by sme mali ísť spať. Zajtra nás čaká náročný deň.“
                „Mňa čaká náročný deň,“ upozornila na ten detail.
                „Nás,“ stál si za svojím a vtisol jej letmý bozk na pery.
                „No a teda...“ stiahla obočie.
                „Budeš v hosťovskej izbe,“ upokojil ju. Chcel dodržať svoje predsavzatie chodiť s ňou, ak je to ten správny termín, čo najdlhšie to obaja vydržia.

------

„Tak poďme, vstávaj!“ zaznel prísny rozkaz.
                Ginny frustrovane zavrčala a sťažka sa postavila. Toto mal byť jej priateľ? Ráno sa zobudili, umyli a prichystali na tréning, stretli sa v kuchyni, kde pripravoval raňajky, pobozkali sa hneď niekoľkokrát, aby prehodili pár viet pri jedle. A potom to začalo.
                Absolútne ju nešetril. Zasiahol ju tam, kde chcel a ona si opakovane ošetrovala poranenia. Čo na tom, že jej niečo dal predtým, aby to nebolo také bolestivé, keď to aj tak bolo bolestivé? Chvíľu odolávala jeho útokom, dokonca aj ona zaútočila, ale potom prišla vždy rana, ktorá ju bezpečne usadila, odhodila a ostala po nej krvavá rezná rana.
                Vážne si už po troch mesiacoch myslela, že s ním drží krok. Síce sa lepšila, to áno, robila mu problémy, nemala však ani tušenia, čo v ňom je. Zranil a zasiahol ju, kedy chcel. Respektíve keď ju zatlačil tam, kam chcel a potom pálil.
                „Je to tým, že mám viac sily. Alebo teda, že mám toľko sily, koľko mám,“ kľačal pri nej, keď si liečila zranenie. Aj na to dohliadal, aby to robila rýchlo, kvalitne a spoľahlivo.
                „Nie, je to tým, že ty si prekliaty Harry Potter,“ zaprskala nešťastne. A zúfalo. Chytil ju pod bradu a zdvihol si jej tvár k sebe.
                „Áno, to je,“ prikývol. Zamračila sa. „Ibaže ja som trénoval súboje s tým najlepším od svojich siedmych rokov a predtým to bolo fyzické cvičenie a teórie, bojové hry a podobne. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som prestal dostávať na prdel. A ďalšie roky, kým som ho porazil. A ďalšie, kým ma prestal porážať on. Som prekliaty Harry Potter, ale ty ma raz porazíš,“ vtisol jej tvrdý bozk na pery.
                „Ty si používal prútik od siedmych rokov?“ prekvapilo ju. „Začína sa až od jedenástich.“
                „Nie, vtedy sa predpokladá, že je už mágia dieťaťa dozretá. Ja som bol ale výnimočné dieťa,“ zaškľabil sa a ona sa uchechtla. „Strýko to proste skúšal, pretože sa so mnou nič iné nedalo robiť,“ mykol plecami. „A keď som dokázal čarovať, potom to šlo ľahšie. No poďme, pokračujeme.“
                Dívala sa za ním. Čo to presne povedal? Jeho strýko to skúšal, pretože sa s ním nič iné nedalo robiť? Ako sa s ním nedalo nič iné robiť? Vždy vedela, že Harry Potter je komplikovaný človek, teraz ale chápala, že tam niekde musí byť niečo veľmi zvláštne, čo spôsobilo jeho komplikovanosť. S povzdychom sa postavila, aby schytávala ďalšie rany.

------

Zabije ju. To si hovorila, keď ležala zničene na pohovke a čítala jeho knihu o dvojitej mágii. On sa papral v kuchyni s obrovskou túžbou pripraviť im niečo stráviteľné pomocou prútika a jej naordinoval štúdium. Nie, nezabije ju. Cítila sa síce zničene, ale podľa toho, ako ich tréning prebiehal, mala byť napoly v bezvedomí niekde u Munga. Postaral sa o to, aby cítila málo, aby jej doplnil stratu krvi aj tekutín a aby vydržala. Nejako sa mu darilo vždy odhadnúť, koľko toho vydrží a skončiť skôr, než by ju úplne vyžmýkal.  
                Kniha, ktorú jej dal, nebola hrubá. Bola však písaná ručne a bola veľmi stará. Autor v nej vysvetľoval svoje chápanie mágie a bolo veľmi podobné tej jej. Písal v nej o sústredení, pri ktorom treba nájsť svoju mágiu, hoci sa to nedalo len tak a naučiť sa ju ovládať. Poznať ju a narábať s ňou. Boli to len teoretické špekulácie oného autora, ale Harry jej prezradil, že presne podľa tejto knihy sa to podarilo jemu. Takže to ide. Otázne je, či je ona dosť silná čarodejnica na to, aby sa to podarilo aj jej a pridala sa k tým málo čarodejníkom v celej histórii, ktorí to ovládali. Pochybovala o tom, ale vzdať sa nemienila. Nie, pokiaľ nevyskúša úplne všetko.              
                To poobedie ju prečítala celú a on jej pri večeri, ktorá nebola ani veľmi spálená a bola dokonca celkom jedlá – hoci ako alternatívu navrhol objednanie večere – vravel o tom, aby sa zamerala na pochopenie tej knihy. Neprečíta ju a on jej nepredloží riešenie, nech by za to navrhovala čokoľvek. Ako prezradil, jemu trvalo dvanásť rokov, aby na to prišiel. Frustrovane zafunela.

------

„Tonksová nám našla zábavu,“ ozval sa Harry po tom, čo vstúpil do vlastnej kancelárie. Ginny poctivo vyplňovala hlásenia z ich poslednej, nočnej sledovačky.  
                Chodili, ak je to ten správny termín, spolu už dva týždne a všetko vyzeralo byť fajn. V práci sa správali profesionálne, nehádali sa tak často. Vyvarovali sa fyzickému kontaktu, aj keď boli sami. Nechávali si to na večere, ibaže Ginny bola v poslednom období večer čo večer zbitá ako pes a nemala energiu na nič, len zaspať v jeho náručí, keď pustil televízor.
                Dal jej zoznam liečiteľských a ošetrovateľských kúziel, ktoré by mala ovládať. Nechcel, aby sa z nej stala amatérska liečiteľka ani ošetrovateľka, ale boli kúzla, ktoré auror nevyhnutne potreboval ovládať a nútil ju sa ich naučiť. On ju to prinúti, keď toho nebol lektor v škole schopný.
                A možno začala chápať aj mágiu. Rozprávala mu o nej dosť často. On len počúval a prikyvoval. Nevydal ale pokyn k tomu, že by začali s niečím konkrétnym. Vraj, keď mu prednesie svoju úvahu, z ktorej pochopí, že to pochopila, potom budú pokračovať.
                „Nejaká fajnová akcička?“ zvedavo zdvihla hlavu.
                „Možno,“ prikývol. „Dnes si zatknete svojho prvého zločinca, Ginevra,“ zaškľabil sa na ňu a podišiel k svojmu stolu.
                „Čože to spravím?“ stiahla obočie. Rozumela tomu, ale chcela nejaké konkrétne informácie.
                „Máme zatykač. Budete viesť akciu, pri ktorej zatkneme nášho pašeráka zakázaných rastlín,“ oznámil jej. „Pripravte sa, o pár minút odchádzame.“
                „Toho, čo ho sledujeme už mesiac?“ povytiahla obočie. „A ja povediem akciu?“
                „Iste, je načase, aby sme otestovali vaše vodcovské schopnosti.“
                „A komu budem veliť?“ pozrela naňho.
                „Mne,“ odvetil a opätoval jej pohľad.
                „A nie je to málo?“ zahlásila protest. Prekvapene na ňu pozrel, aby sa vzápätí zaškľabil.
                „Myslím, že ja stačím... na začiatok. Čo by ste chceli? Po necelých štyroch mesiacoch viesť celú jednotku?“ zaprskal, bolo to ale pobavené prskanie. Kontroloval si prútiky.
                „Uhm,“ bez obalu prikývla. „Vám velím predsa skoro stále,“ vrátila mu úškľabok. Prebodol ju pohľadom.
                „Dnes vám ale budem musieť stačiť ja. Tak sa toho chopte, tu je zatykač. A vravte, čo mám robiť, šéfka,“ vyzval ju. Samozrejme bola za to rada. Aj keď to bol len obyčajný pašerák, nebezpečný len mierne. Mala to byť čisto jej akcia, od začiatku po koniec.
                „Fajn, auror Potter. Ideme zatknúť malého pašeráka. Máte pripravených všetkých svojich dvadsať prútikov?“ ironicky natiahla. Zamračil sa.
                „Žarty bokom, Weasleyová,“ dôrazne vŕkol. „Zaručil som sa Tonksovej, že to zvládnete. Tak ma nesklamte.“
                „Rozkaz, šéfe,“ pritakala mierne vykoľajene. A sčervenela. Stále to dokázal. Keď chcel, alebo keď mu dala príležitosť, usadil ju ako malého haranta. „Oficiálny zatykač, oficiálny postup, oficiálny odev. Vezmeme si plášte. A hoci je to skutočne len malý pašerák, budeme obozretní,“ zahlásila. Prikývol.
                Svojho človeka sledovali mesiac. Poznali jeho denný aj nočný program. Vedeli, kde býva, čo robieva a proti čomu sa previnil. Pašoval do krajiny zakázané rastliny, z ktorých sa vyrábali zakázané elixíry. Takýchto aktivistov mali v hľadáčiku viacerých. A jedného z nich ona dnes zatkne.
                Premiestnila ich do jednej z Londýnskych uličiek a hodila na nich mätúce kúzlo. Muklom ich podivné oblečenie nebude vôbec pripadať zvláštne. A ani prútiky v rukách. Odhodlane sa vydala do jedného z domov a Harry jej bol v pätách.
                Veril jej. Nepochyboval o tom, že svojho prvého zločinca skutočne aj zatkne. Určite vybral vcelku ľahkú akciu, hoci na každej sa môže niečo zvrtnúť a pokaziť. Potrebovala však nabrať sebavedomie a istotu, nehovoriac o natrénovaní si velenia, rozdávania inštrukcií a koordinovania činností. Mala síce len jedného spoločníka, veľmi dobre však vedela, že ten jej neodpustí nijakú chybičku alebo zaváhanie.
                Vyšli až na tretie poschodie. Tieto indivíduá svoju činnosť skrývali v muklovskom svete mysliac si, že sa tým dostatočne skryjú. Áno, skryli sa, vypátrať ich bolo zložité, ale nie nemožné.
                Sledoval, ako hodila na každé dvere, okolo ktorých prešli v čo najväčšej tichosti, mätúce zaklínadlo. Tento býval na najvyššom poschodí, preto mali uľahčenú prácu. Zablokovala, pre istotu, aj rebrík zo schodišťa na strechu. Bod pre ňu. Myslí na každý detail.
                Skontrolovala dvere do ich bytu, v ktorom mal momentálne, podľa odsledovaných zvykov, páchateľ byť. A aj bol, ako ukázalo jej kúzlo. Na dverách mal obyčajné alarmové kúzlo, ktoré odstránila. Kúzlo, ktoré zabraňuje odmiestneniu, vrhli do jeho bytu ich kolegovia už predtým, keď sledovali byt a ten bol prázdny. Pokiaľ sa mu v ruke neobjaví niečo, čím by sa mohol preniesť, tak by mal byť ich.
                Pozrela na Harryho, ten ju zdvihnutým obočím vyzýval k pokračovaniu. Zaklopať a ohlásiť sa bola hlúposť. Vedela, že je to jednoizbový byt, podobný, aký mala sama. Podľa jej kúzla mal byť bližšie k nim. Nie zavretý v izbe. Preto sa nadýchla a namierila na dvere.
                Vyleteli z pántov a ona sa okamžite vrhla dnu s napriahnutým prútikom, aby namierila na prekvapeného a zarazeného chlapa sediaceho za stolom a niečím sa kŕmiaceho.
                „Ani hnúť!“ varovala ho. Ibaže on siahol po prútiku, ktorý ležal vedľa neho. Nedovolila mu ho chytiť. Okamžite ho spútala a on sa zviezol k zemi.
                „Dobrý deň. Aurorka Weasleyová z Oddelenia vyšetrovateľov. Máme tu na vás zatykač. Podľa zákonov Wizengamotu máte právo...“
                „Nič som nespravil, som nevinný!“ obhajoval sa chlap ležiaci na zemi.
                „Pôsobivé,“ chvályhodne jej vŕkol Harry do ucha.
                „Auror Potter, zaistite dvere,“ zavelila. Poslúchol.
                „Počujte, s niekým si ma pletiete!“
                „...máte právo mlčať. Doporučovala by som vám toto právo využiť. Ste podozrivý z pašovania zakázaných rastlín do krajiny a ich následnej distribúcií s cieľom použiť ich na výrobu elixírov, ktoré sú v našej krajine zakázané,“ zdrapla ho a pomohla mu postaviť sa. A usadiť sa.
                „To je omyl, vážení!“ vytrvalo pokračoval. „Nič som sem nepašoval.“
                „Vážne?“ povytiahla obočie dívajúc sa na svojho prvého zatknutého. Celú dobu jej srdce divo bilo, bola pri tom zvláštne pokojná.
                „Skutočne, fakt. Prisahám!“
                „Auror Potter, skontrolujte to tu, prosím.“
                „Pre Merlina! Vy ste na mňa poslali Pottera?“ podivil sa muž dívajúc sa na Harryho, ktorý vrhal po byte kúzla. „Toho Pottera? Znova vám vravím, že ste si ma s niekým splietli. Som čestný občan, čestný čarodejník...“
                „Mlčte,“ zavrčala po ňom výstražne sa mračiac. Harry tento tón poznal a uškrnul sa pod nos. Počúval, ako mu recituje všetky jeho práva a on zatiaľ, podľa rozkazu, hodil niekoľko kúziel po byte. Našli pár zakázaných rastlín. To im stačilo. Na bližšiu prehliadku bude vyslaná iná skupina.
                „Čistá práca,“ zhodnotil jej výkon o čosi neskôr. Keď doviedli zadržaného na ministerstvo a vrazili ho do cely predbežného zadržania a podali hlásenie, zatiaľ ústne, svojej šéfovej.
                „Bolo to ľahké,“ sadla si za stôl, aby okamžite napísala hlásenie. Keby záležalo na ňom, nechal by to na niektorú nočnú a potom by to odkladal a odkladal a nakoniec by to písala aj tak ona.
                „Zdanlivo,“ tiež sa usadil. „Mohlo sa zvrtnúť a pokaziť veľa vecí. Preto vravím, že to bola čistá práca. Bez zaváhania, s jasnými rozkazmi a presným postupom,“ usmial sa na ňu. Pozorne sa naňho dívala. „Som na vás hrdý, Ginevra.“
                To vykanie by si mohol odpustiť aspoň za zavretými dverami. Hoci aj v tom mal pravdu. Lepšie si celú pracovnú dobu vykať, ako sa prekecnúť pred kolegami. Hoci, čo by bolo na tom, keby si tykali?
                „Ďakujem, auror Potter,“ s miernym úsmevom prikývla. A potom sa sklonila k svojej práci.
                O necelú hodinu neskôr sa zúčastnila vypočúvania obvineného. Nebolo to nič zložité, chlap sa ku všetkému priznal, povedal mená tých, ktorým rastliny posúval a aj tých, od ktorých ich preberal a tým len potvrdil ich domnienky. Kingsley sa spojil s kolumbijským kolegom, aby mu predal mená distribútorov a anglickí aurori sa v blízkej budúcnosti zamerajú na vypátranie odberateľov. Chlap bol zavretý v cele, kde si počká na súdny proces a z neho poputuje do väzenia.
                Hoci to bola skutočne zdanlivo ľahká akcia, ale bola to je vôbec prvá zadržovacia akcia a ona bola náležite hrdá.
                „Niekedy sa s nimi chcem stretnúť,“ povedal ten večer Harry dívajúc sa, ako píše listy Charliemu a Billovi. Svojim dvom bratom, ktorí ju od počiatku podporovali v jej pláne stať sa aurorkou. Absolvovali akúsi slávnostnú večeru a on ju už druhý raz vzal do reštaurácie. Mohli si to dovoliť. Tonsková im dala, po odovzdaní hlásenia, voľno.
                „Ver mi, že oni s tebou viac,“ uškrnula sa. „Od začiatku ich informujem.“
                „Áno,“ prikývol. „Zrejme si ma opísala veľmi pestro,“ vypustil a usadil sa na pohovku.
                „Nebudem ti prezrádzať obsah listového tajomstva,“ neprestávala sa uškŕňať a priviazala listy dvom poštovým sovám, ktoré si objednávala na čarodejníckej pošte v Godricovej úžľabine. Bola to prakticky čarodejnícka dedina a tieto vymoženosti tu boli k dispozícii.
                „Ani to nechcem vedieť,“ mykol plecami. Za moment už bola pri ňom a na tvári sa jej rozťahoval úsmev. Ten, ktorý pomenoval ako provokačný.
                „Ani trocha nie si zvedavý, čo som im o tebe napísala?“ objala ho. A nechala sa objať.
                „Nie,“ presvedčivo prehlásil.
                „Ani úplne máličko?“ povytiahla obočie.
                „Nie,“ zavrtel hlavou.
                „Napísala som im pravdu,“ mrkla naňho.
                „Ja to nechcem vedieť,“ usmial sa. „Jediné, čo chcem vedieť je to, či oni o nás vedia.“
                „Nie,“ zavrtela tentoraz hlavou. Chcel to tak. A ona vlastne tiež. O ich vzťahu by nemal nikto vedieť.
                „Dobre,“ prikývol a pozrel sa na ňu. „Dnes sa ti darilo,“ nadhodil ledabolo. Spozornela.
                „Áno, zrejme áno,“ významne sa naňho pozrela. „A tebe tiež. Tvoje zaškolovanie prebieha celkom dobre, nie?“
                „Uhm,“ prikývol. „Celkom dobre,“ prikývol. „Možno by sme si zaslúžili nejakú odmenu, nemyslíš?“ spýtal sa.
                „Uhm,“ prikývla. „A čo konkrétne máš na mysli?“ pozrela naňho. Dívali sa do očí. Lenivo ju hladil po chrbte a jej sa v očakávaní rozbúchalo srdce. Držali sa späť, nejako podvedome a reflexívne. Nie, že by nechceli viac. Chceli, obaja, ale zároveň sa toho báli.
                „Možno by sme sa za našu doterajšiu snahu mohli odmeniť, obaja,“ jemne zvraštil obočie. Usmiala sa. „Od zajtra ruším tréningy,“ vážne prehlásil.
                Udivene stiahla obočie. Čože to?
                „Ehm, prosím?“
                „Budeš potrebovať všetku fyzickú silu k tej psychickej, aby sme mohli spraviť ďalší krok.“
                „Upozorňuješ ma, že na sex s tebou potrebujem nejakú psychickú a fyzickú silu?“ zamračila sa.
                „Na aký sex?“ tentoraz vyzeral on prekvapene.
                „Normálny sex,“ vyprskla.
                „Ja nehovorím o sexe,“ uchechtol sa. A ona urazene zagánila.
                „A o čom teda hovoríš?“
                „O dvojitej mágii,“ vysvetlil. Znova prekvapene otvorila ústa.
                „Čože?“
                „Tvoja úvaha bola dostačujúca. Uvedomuješ si, čo asi mágia je, čiže budeš vedieť, na čo sa sústrediť v nasledujúcom kroku. Už viem, že človek k tomu potrebuje nielen psychickú pohodu, ale aj fyzickú. Premrhal som štyri roky, než mi to došlo. Od zajtra prestaneme trénovať. Možno si trocha pobeháme, niečo poodklíname, ale súboje a posilňovňa skončili aspoň do doby, kedy zistíme, že na dvojitú mágiu budeš potrebovať veľa času. Potom by sme ju odložili na dobu, kedy budeš vytrénovaná dostatočne.“
                „Takže sa posunieme vpred?“ netrpezlivo a nadšene prehlásila. Prikývol. „To je fajn,“ zazubila sa. „A to má byť odmena? Že prestaneme trénovať?“ povytiahla obočie.
                „Áno,“ znova prikývol. „Myslela si si, že bude sex?“ potichu sa spýtal. Rýchlo naňho pozrela a mykla plecami.
                „Akú inú odmenu som si mohla myslieť, že máš na mysli?“
                „A bude?“
                „Mal by?“
                „Mohol by.“
                „Možno.“
                „Možno skôr áno, alebo skôr nie?“
                „Určite sa potom mnohé zmení,“ nervózne z nej vyšlo. Ak je toto predohra, tak by sa mohli zamestnať v cirkuse. Nestratili by sa.
                „Stále máš strach,“ prikývol chápavo. „Bude to znieť asi divne, ale ja ho mám tiež,“ povzdychol. „Chcem to, ty to chceš. Už teraz je to na hrane. Keby sme sa milovali, ktovie ako by potom vyzeral náš vzťah. Či by sme boli schopní to utajiť. Ja možno áno. Ale len možno. Môžeme ešte počkať,“ pozrel na ňu.
                Na jednej strane sa jej uľavilo, na druhej jej to bolo ľúto. Zovrela pery.
                „Som si istý, že po tom, čo začneme so skúšaním dvojitej mágie, bude prípadný sex ešte lepší,“ s úsmevom prehlásil. Pozrela naňho.
                „Ako to myslíš?“
                „Bude intenzívnejší, naše zmysli budú lepšie, užijeme si to viac,“ významne sa zazubil.
                „Povieš mi niečo konkrétne? Alebo ma budeš naťahovať?“ netrpezlivo vyzvedala.
                „Zajtra nie, zajtra máme nočnú, bolo by to zbytočné. Zajtra budeš oddychovať. Potom niekoho navštívime, aby ťa dostal do fyzickej pohody. Mohol by som aj ja, ale obávam sa, že by sa to zvrhlo,“ zaškľabil sa. „A potom začneme s meditáciou, maximálnym sústreďovaním a ty sa budeš snažiť nájsť a spojiť sa so svojou mágiou.“
                „Potter! Povieš mi niečo konkrétne?“ zavrčala už nespokojne.
                „Chvíľu to ešte vydrž,“ uchechtol sa.

------

Nebavila sa s ním. Po tom, čo jej ani ráno nechcel nič vyzradiť, len jej nakázal oddychovať, urazene išla oddychovať do Brlohu. Nemilovali sa. Zatiaľ nie. Stále to odkladali. Dokonca sa ani nemaznali obaja si vedomí toho, že by pri maznaní neostalo.
                Každopádne bola urazene v Brlohu, keď bola vyhlásená pohotovosť. Navliekla na seba zodpovedajúci odev, ktorý mala dokonca aj v Brlohu práve pre takúto príležitosť a náhlila sa na ministerstvo, kde našla takmer všetkých svojich kolegov. A zamračeného Harryho.
                „Čo sa deje?“ spýtala sa ho miesto pozdravu.
                „Počkaj,“ zarazil ju a hlavou ukázal k dverám. Vstupovala do nich Tonksová.
                „Ospravedlňujem sa všetkým prítomným. Je vyhlásená pohotovosť, ale tá bude zrejme nasledovať až prvotnej prehliadke. Dostali sme hlásenie o vraždách. Zatiaľ nevieme nič konkrétne, máme len adresu. Obete našla muklovská polícia, ale vďaka nášmu človeku ešte nestihli nič zničiť. Ide o čarodejníkov a to je hlavne naša parketa. Naši ľudia zakryli všetky stopy, ktoré tam už stihli narobiť muklovia, aby sme mali pokoj k práci. Vraždy pôjdu overiť Harry s Ginny, Gus s Dawn a Sean s Joelom. Budeme čakať na prvotné informácie...“ pozrela na oslovených. Všetci prikývli.
                „Poďme,“ Harry sa obrátil na Ginny. Vyzerala vydesene. „Správne, Ginevra. Teraz sa dostanete zrejme k niečomu drsnejšiemu. Uvidíme, ako sa s tým dokážete vyrovnať. Hlavu hore,“ povzbudzujúco jej zovrel rameno. Dawn už stála pri nej, aby ju podporila.
                „Pozná niekto to miesto?“ spýtal sa Sean dívajúc sa na adresu.
                „Ja,“ ozval sa Gus. „Premiestnim nás tam.“
                „Zhlboka dýchaj ústami. Zrejme to nebude pekný pohľad, vraždy nikdy nie sú pekné, ale zvládneš to,“ dohovárala Dawn Ginny. Tá sa krivo usmiala. Vyšli pred ministerstvo, na premiestňovacie územie a Gus sa postaral o to, aby sa dostali do mestečka Diss.
                Museli prejsť tri kilometre, než sa dostali k inkriminovanému domu, kde na nich čakal ich človek z muklovskej polície, ktorý sa staral o to, aby ich dom nikoho nezaujímal.
                „Na muklovskej polícii bola v noci oznámená výtržnosť, respektíve nejaké domáce násilie, alebo čo,“ predával im prvotné informácie. „Volal tam sused, ktorý začul zvuky zápasu. Upozorňujem, že to nie je pekný pohľad!“ volal za Harrym, Ginny, Gusom a Dawn. Sean s Joelom ostali, aby sa dozvedeli čo najviac.
                Ginny vstupovala do domu s búšiacim srdcom, so strachom z toho, čo uvidí. Mŕtvoly už videla, teoreticky vedela, čo ju čaká na mieste činu vraždy, teoreticky preberali niekoľko vrážd, ktoré sa spáchali. Teóriu ovládala. Bála sa však skutočnosti.
                Ibaže to, čo zbadala, prekonalo aj jej najhoršie obavy. Toto neboli obyčajné vraždy. Žalúdok sa jej zdvihol a ona sa prudko nadýchla, aby sa nepovracala. A snažila sa dýchať len ústami, pretože všade páchla krv. Obrázok pred ňou jej pripomenul jednu historku, ktorú počula. A videla, ako sa Dawn s Gusom, ktorí sa so situáciou vyrovnávali oveľa profesionálnejšie, pozreli na Harryho. Pozrela naňho aj ona. A došlo jej to.
                Stál tam v absolútnom šoku, smrteľne bledý, s rozšírenými očami. Díval sa na dotrhané a dolámané telá dvoch ľudí, na krv, ktorá bola roznesená po stenách a zemi. Díval sa na bielu ružu v kaluži krvi. Díval sa na to, ako sa jeho nočná mora zhmotnila...

TOPlist