11. Interview a dorážačka

 

      Tri metly, Rokville, 10.9.2001
               
James prišiel do Troch metiel prezieravo o hodinu skôr, aby ho mohla Rosmerta najprv spoznať, potom vyobjímať a vyspovedať a nakoniec doňho naliať nejakú tú ohnivú whisky. Keď ale povedal, že je tam v pracovnej záležitosti, prestala sa ho pokúšať opiť.
                „Ahoj,“ pozdravila ho Gwenog a vtisla mu bozk na líce. „Trocha meškám, dúfam že si nečakal dlho.“
                „Čakám už hodinu,“ uškrnul sa. Vydesene sa naňho pozrela. „Prišiel som kvôli Rosmerte,“ mávol rukou na vysvetlenie. Prikývla.
                „Tak sa už budeme stretávať tu?“ poobzerala sa. „Nebola som tu riadne dlho.“
                „Zatúžil som po niečom čisto čarodejníckom,“ mykol plecami. „No ale, dnes by som nechcel preberať reprezentáciu, tak priamo,“ povytiahol obočie. Podozrievavo sa naňho pozrela. Lenže medzitým dofrčala Rosmerta a objímačky začali nanovo. Objednala si ďatelinové pivo. S pôžitkom si upila. Toto tiež už dávno nepila.
                „Takže, o čo konkrétne ide?“ spýtala sa, keď ich Rosmerta nechala tak.
                „Vieme obaja, ako je to s reprezentáciou. Hráči sú dobrí a kvalitní, ale pri meraní síl so svetovými tímami budú mať značné problémy,“ vypustil roztrpčene dívajúc sa uprene do jej očí.
                „Áno, súhlasím,“ prikývla. „Takže ide zrejme o metly.“
                „O nič iné ani nemôže ísť, nie?“ nešťastne prevrátil oči. „Premýšľal som, vieš?“ zámerne stíšil hlas a naklonil sa bližšie k nej. „Rozprávala si mi, ako je to tu s tými Nimbusami MS02. Oni sa vlastne začali vyrábať pre majstrovstvá, preto aj ten názov. No a momentálne testovanie a výroba stojí, pretože nie sú peniaze. Ale keby, čisto teoreticky, vyšiel akýsi článok, v ktorom by niekto známy rozprával o tom, že by bolo skutočne fajn, keby tie metly boli a zároveň by sa niekoľko špičkových hráčov nechalo vyfotiť v továrni s Nimbusami, alebo by ich priamo oni otestovali a to čo najskôr... Nemyslíš, že by sa sponzori našli? Keby sa priamo poukázalo a pritlačilo týmto spôsobom?“
                Gwenog sa naňho dívala niekoľko sekúnd s pootvorenými ústami. Až z nej začal byť nervózny a začal sa mračiť.
                „Je to dobrý plán,“ ohradil sa.
                „Áno, to je,“ prikývla a zavrela ústa. Stále ho však uprene pozorovala. „To je slizolinské,“ zaškľabila sa.
                „To je len zúfalý čin,“ prevrátil oči.
                „Ten niekto známy, kto poskytne rozhovor, je Harry, však?“
                „Iste, on môže priamo poukázať na rozdiely medzi anglickou ligou a ostatnými. A jeho momentálne verejnosť obľubuje.“
                „Aha, a tí hráči?“
                „Z každého postu jeden, Hawk, samozrejme. Potom Wood.“
                „A Ginny, chcem ju tam,“ výhražne sa zamračila.
                „Iste, tvoja Ginny,“ zaškľabil sa. „Je to najlepšia ligová triafačka, súhlasím.“
                „A odrážač?“
                „Hm, Bletchley?“
                „Pch, Drak.“
                „Ale prosím ťa! Drak, Kanón, Fénix alebo hocičo, toto je o reprezentácii, máš byť nestranná,“ zaškľabil sa. „Ale ty nie... Ginny, chcem ju tam,“ napodobnil ju.
                „Bež do čerta, Potter,“ vrkla po ňom zamračene. „A čo ten článok? Máš nejakého novinára, s ktorým by chcel tvoj syn spraviť rozhovor?“
                „No, jeden by sa skutočne našiel,“ nevinne sa usmial. „Seamus mi odporučil mladíka z Proroka. Je to Prorok, takže by si to prečítala skutočne celá verejnosť. A mladík je jeho veľmi dobrý priateľ. Zaručil sa, že by vyšiel článok s presnými Hawkovými odpoveďami, nie prekrútenými.“
                „Ty to máš takto vymyslené,“ krútila hlavou a usmievala sa.
                „No iste, som proste ten najšikovnejší... A šéf aurorov nám už vybavuje továreň,“ zamrkal.

      Tri metly, Rokville, 12.9.2001
               
Harry sedel nervózne vedľa otca a Gwenog. Vysvetlili mu svoj plán a hoci musel uznať, že je dobrý a keby všetko vyšlo, bolo by to úplne parádne, ale aj tak. Poskytovať rozhovor Prorokovi, ktorý počas jeho prvého mesiaca v Anglicku nerobil nič iné, len sa po ňom vozil? Preto prehlásil, že keď už má poskytnúť nejaký rozhovor Prorokovi, jeho otec tam bude láskavo s ním. No a ten zase zavolal Gwenog.
                „Dobrý deň,“ so širokým úsmevom ich pozdravil blonďavý, malý chlapec. „Som Colin, Colin Creewey, reportér a fotograf Denného proroka,“ potriasol si ruku s každým. Rosmerta už bola u nich. Colin sedel a civel na Harryho. Ten sa nervózne zavrtel. Rosmerta doňho musela drgnúť, aby si objednal ďatelinové pivo.
                „Takže, pán Creewey,“ odkašľal si James. Až vtedy mladík obrátil pozornosť k Jamesovi. „Seamus mi vravel...“
                „O áno, pán Potter,“ usmial sa naňho Colin. „Seamus sa rozprával aj so mnou a ubezpečujem vás, že z mojej strany nehrozí žiadna podlosť,“ pozrel znova na Harryho. „V Prorokovi sa objaví len to, čo poviete v rámci rozhovoru.“
                „Dobre, ale najprv by sme si mohli potykať, nie?“ Harry sa snažil pousmiať. „Mám pocit, že sme rovnako starí.“
                „Bude mi potešením, Hawk,“ tvár sa mu rozžiarila nadšením. „Zrejme som o rok mladší, bol som napríklad spolužiakom Ginny Weasleyovej,“ usmial sa ako na Harryho, tak aj na Gwenog. Zrejme si chcel spraviť očko.
                „Svet je skutočne malý,“ vypustil Harry.
                „To je, ahoj, som Colin,“ natiahol k nemu ruku.
                „Harry.“
                „Hawk.“
                „Alebo,“ prikývol. Aj keď na to bol skôr zvyknutý od metlobalistov.
                „Dobre teda,“ Colin si upil piva. „Môžeme sa do toho pustiť. Kontrolujte ma, ak by sa vám zdala nejaká otázka príliš... cenzúrovateľná,“ uchechtol sa. „Pochopte, rozhovor s Hawkom v Prorokovi ešte nebol a pritom taká hviezda...“ nechal slová zaniknúť v ničote. „Preto som prístupný k hocakej forme rozhovoru.“
                „Samozrejme nám ho dáte potom prečítať, nemýlim sa?“ James mu zjavne stále nedôveroval. Gwenog ho kopla pod stolom.
                „Iste,“ usmial sa Colin. „Takže, Hawk... prvá otázka. Aký máš názor na anglickú ligu po deviatich odohraných kolách?“
                Harry takúto otázku očakával a pripravil sa na ňu.
                „Deväť kôl ešte nemôže presne ukázať silu ligy,“ díval sa, ako jeho brko behá po pergamene. „Nehral som ešte proti všetkým klubom, takže ich zhodnotiť nemôžem. Ale podľa tabuliek, či už minulých alebo súčasnej sa dá vypozorovať, že sa liga rozdeľuje na osem silnejších a osem menej silných mužstiev, preto je tá výkonnostná priepasť medzi klubmi veľká a práve preto sa nedá spravodlivo ohodnotiť celá liga.“
                „Takže, ak by bolo v lige šestnásť rovnocenných klubov, úroveň ligy by sa zdvihla?“
                „No samozrejme,“ mierne odfrkol.
                „V spojených štátoch je šestnásť rovnocenných klubov?“
                Harry sa uškrnul: „Mimo zápis... V USA sú Panteri a potom tí ostatní,“ uchechtol sa. James prevrátil oči. „A pre zápis... V USA je minimálne dvanásť tímov, ktoré si udržujú vyrovnané skóre až do samotného záveru.“
                „A táto... nie príliš vyrovnaná úroveň môže ovplyvniť samotnú reprezentáciu?“
                „Ak má tréner obmedzené možnosti, môže vyberať len z obmedzeného množstva hráčov. Vo vyrovnanej lige si hráči zmerajú sily s viacerými kvalitnými hráčmi a to ich výkonnosť určite zdvihne. Nevravím však, že v Anglicku nie sú kvalitní hráči. Skôr naopak, je ich tu dosť, ale ich výkonnosť jednoducho nemôže stúpať vyššie.“
                „Čiže... čo by podľa teba mohlo zvýšiť výkonnosť nominovaných reprezentačných hráčov?“
                A sme doma, pomyslel si ako Harry, tak aj James s Gwenog.
                „Určite sú to medzištátne stretnutia, ktoré umožňujú získať množstvo skúseností. A potom, samozrejme, ak si chce Anglicko zmerať sily s tými najlepšími a dosiahnuť úspech na medzinárodnej úrovni, musí sa vyrovnať ich sile nielen schopnosťami hráčov, ale aj vybavením. Nerád to hovorím, ale Anglicko používa metly, ktoré boli prvotriedne v deväťdesiatom piatom roku minulého storočia. Odvtedy ale vývoj pokročil a družstvá, ktoré chcú na majstrovstvách sveta bojovať o medaily, používajú iné typy metiel.“
                „Takže vravíš, že Anglicko s Guľovými Bleskami nedosiahne úspechu?“
                „Nie, to nevravím. Samozrejme sa dá vyhrať zápas aj s Bleskom, ak sa rýchlo chytí strela a stíhač má šťastie. Ale ak by mal trvať zápas dlhšiu dobu, Blesk ostatné metly nebude stíhať a náskok bude nedosiahnuteľný.“
                „A spoliehať sa na teba, ako na super stíhača, by Anglicko tiež nemalo, nemýlim sa?“
                Chlapec je chápavý a prihráva dobré otázky.
                „Správne. Stíhačstvo je o náhode a šťastí. Pravda, pri porovnaní kvality Blesku s inými metlami by v tomto prípade bola nevýhoda na mojej strane. Austrálsku Ohnivú kométu by Blesk nedostihol, nech by som robil čokoľvek.“
                „Preto je zrejme na mieste pritlačiť na výrobcu metiel, ktoré sa pripravovali práve pre majstrovstvá sveta.“
                „Áno, počul som o Nimbusoch MS02. Určite sú to kvalitnejšie a rýchlejšie metly. Možno by sa vyrovnali ruským Siberianom alebo brazílskym Torpédam. Pre anglický metlobalový výber by bolo určite prospešné, keby s týmito metlami mohli nastúpiť.“
                „Lietal si na spomínaných metlách?“
                „Vyskúšal som všetky súčasné špičkové metly.“
                „A tvoj názor na najkvalitnejšiu metlu?“
                „Najrýchlejšia je rozhodne Ohnivá kométa, ale ja nedám dopustiť na DreamFly.“
                „Iste, to je pochopiteľné. A keby sa výrobcovia Nimbusov MS02 rozhodli požiadať ťa o otestovanie ich metiel, vyhovel by si im?“
                „Určite. Metly by ale nemal testovať len stíhač. Triafači sa v hre prejavujú oveľa viac, oni by určite otestovali novú metlu lepšie.
                „Budem pevne veriť, že po tomto článku sa skutočne výrobcovia rozhýbu a spravia všetko pre to, aby Angličania mali metly zodpovedajúce súčasnému trendu vo svete.“
                „Bolo by to výborné.“
                „Dobre, teraz k inému. V sobotu si zohral svoj prvý zápas v drese Anglicka. Aký to bol pocit?“
                „Bola to nová skúsenosť. Vlastne moja prvá medzinárodná a vzal som si z toho zápasu veľa. Určite to bude prospešné pre moju budúcnosť.“
                „Čiže v budúcnosti chceš naďalej reprezentovať Anglicko?“
                „Rozhodne.“
                „Aj po majstrovstvách sveta?“
                Zaváhanie. Nechce vytrubovať do sveta ani to a ani nič iné.
                „Majstrovstvá sveta sú ešte ďaleko. Najprv je potrebné s Kanónmi skončiť čo najlepšie.“
                „Iste, mnohí predpokladajú, že by Kanóny mohli siahnuť na titul.“
                „Mohli, ale v tejto sezóne zrejme nie. Harpye a Netopiere majú taký kvalitný útok, že doťahovať ich náskok bude problematické pre všetky tímy, nielen pre Kanóny.“
                „V sobotu zohrajú tieto družstvá vzájomný zápas. Už dlhé roky sa s napätím očakáva práve stret týchto dvoch tímov. Komu budeš fandiť?“ úškrn.
                „Budem fandiť dobrému metlobalu. Ale vzhľadom k tomu, že nás Netopiere porazili a Harpye nie, zrejme pri mojom fandení zaúraduje tento fakt.“ Zdvihol ruku v nesúhlasnom geste. Viac sa o tom baviť nechcel.
                „Cez víkend sa uskutoční aj ďalší šláger kola,“ Colin našťastie nevŕtal. „Kanóny sa stretnú s Londýnskymi Drakmi, ktorí sú v tabuľke hneď za vami a ktorí sa už roky zapájajú do boja o titul. Ako si myslíš, že skončí tento zápas?“
                „Našou výhrou, povedal by som. Ak by som tvrdil opak, zrejme by som nemusel ani nastúpiť, nie?“
                „To je určite pravda,“ prikývol, usmial sa a mrkol. „Harry, prezraď nám, čo znamená tvoja prezývka  Hawk. Vystihuje skutočne oného vtáka?“ 
                Harry sa usmial: „Samozrejme jastraba. To znamená ostrý zrak a rýchly let... nevyhnutnosť pre stíhača.“
                „A prezradil by si, kedy táto prezývka vznikla?“
                „Po jednom školskom zápase, kedy som rýchlo zbadal strelu a chytil ju v rekordnom čase,“ zaklamal.
                „Iste, to je vcelku logické. Na záver by som chcel ešte povedať... Myslím, že nielen v Anglicku je veľmi veľa fanúšičiek, ktoré túžia po tom, aby si si ich všimol a aby si získali tvoje srdce.“
                „Musím ich všetky sklamať. Je mi ľúto, ale moje srdce je už zadané,“ usmial sa.
                „Je onou šťastnou skutočne Ginny Weasleyová?“ Colin sa rozžiaril. A teraz tie špekulácie potvrdí.
                „Áno, samozrejme,“ usmial sa ešte viac.
                „Ďakujem za rozhovor.“
                „Bolo mi potešením.“
                Chvíľu počkali, kým brko dopíše aj posledné slová. Potom ho Colin skryl.
                „Môže to byť takto?“ pozrel nervózne na všetkých. „Ak by, tak by sa dalo niečo zmeniť,“ zamával zapísanými pergamenmi.
                James si prečítal rozhovor a Colin sa celú dobu dušoval, že bude rozhovor zverejnený presne takto bez úprav alebo zámerných zmien. Vybral fotoaparát, aby spravil zo tri fotky Harryho. Nakoniec spolu trkotali takmer polhodinu, než sa nadšene vrhol do redakcie, aby článok vyšiel už zajtra ráno.
                „Nevedela som, že si taký diplomat,“ Gwen pozrela na Harryho. Zjavne na ňu spravil dojem.
                „Absolvoval som množstvo rozhovorov. Viem ako a čo mám hovoriť, keď sa dopredu pripravím,“ mykol plecami. „A tento rozhovor bol nádherne zinscenovaný,“ zaškľabil sa na otca.
                „Presne taký sme chceli,“ prikývol otec s úsmevom.
                „A bude to stačiť?“
                „No, výrobca metiel tie metly skutočne chce vyrábať. Ten článok sa objaví len preto, aby sa našli sponzori.“
                „A oni sa skutočne objavia,“ pridala sa aj Gwenog. „Určite sa ozve verejnosť, zaplaví ministerstvo listami a bude žiadať, aby sa Anglický metlobalový tím k tým metlám dostal ešte pred majstrovstvami. No a ministerstvu neostane nič iné, len siahnuť na rezervy a určite sa bude chcieť nechať zviditeľniť aj nejaký ten sponzor...“

      Podnik Ohnivá strela, Londýn, 14.9.2001

                „Zaujímavý článok,“ škľabil sa Ron do novín. „Myslím, že týmto sa skutočne nakopnú sponzori a metly budú. A to nielen na majstrovstvá,“ zdvihol hlavu a pozrel na Harryho.
                „To je plán,“ prikývol bez okolkov.
                „Bola som za otcom,“ ušknula sa Ginny. „Len tak, akože pozrieť, ako sa má. A na ministerstvo začali chodiť rozvášnené listy od ľudí. Chcú, aby s tým ministerstvo niečo spravilo a to čo najskôr.“
                „Tak to ide rýchlejšie, než sa dalo čakať,“ spokojne sa usmial Harry.
                „Zatiaľ žiadny sponzor, ale otec vravel, že šéf športu Brooks má hlavu v smútku a Seamus prezradil, že už bol za ministrom. Vraj sa dosť hádali," neprestávala sa uškŕňať.
                „Dobre,“ prikývol Harry.
                „Fajn,“ usmial sa Ron a pozrel na hodinky. „No, sestrička, zajtra pôjdeme s Harrym fandiť, takže vedz, že na štadióne budeme,“ mrkol na ňu a vstával.
                „Kam ideš?“ Harry stiahol obočie. Chcel dať pár pív, ale kamarát prchal.
                „Na rande,“ oznámil a dopíjal svoje jediné pivo.
                „Nehovoril si.“
                „Musel som?“ zatváril sa lišiacky. „A okrem toho, vy chcete byť sami,“ zazubil sa.
                „S Gloriou?“ nedalo mu.
                „Nie, s tou už nechodím,“ mykol plecami.
                „Tak s kým? S tou triafačkou od Pých? Na ňu si sa minule zubil.“
                „Nie s triafačkou. A nevyzvedaj,“ milo sa pousmial. „Majte sa a Ginny, Netopiere budú brnkačka.“ A už ho nebolo.
                „Rozumieš tomu?“ Harry pozrel na Ginny. Tá mykla plecami.
                „Myslím, že tentoraz to nie je metlobalistka. Inak by sa s ňou netajil,“ pousmiala sa.
                „Máš nejaký tip?“
                „Nie, neviem s kým sa môj brat stýka. A myslím, že to ani nechcem vedieť,“ prevrátila oči. „Ale dosť už o jeho záhadnej priateľke,“ pozrela naňho významne. „Takže tvoje srdce je už zadané?“ hlesla vrelým hlasom.
                „Neviem,“ naoko sa zamračil. „Písal to Prorok.“
                „No samozrejme,“ zavrtela hlavou. „Ako som tomu mohla uveriť,“ natiahla.
                „Si taká naivná,“ odfrkol si.
                „Uhm. No a teda... podľa novín budeš zajtra fandiť Harpyám. Aj to je lož?“ tvárila sa vážne. Až tak vážne, že by jej to neuveril ani ten, kto ju nepoznal. Usmial sa.
                „Nie. Ak im to Harpye natrú, my by sme sa k nim mohli bodovo dotiahnuť.“
                „Ale to by ste museli vyhrať s Drakmi no a to je...“ zamračila sa.
                „Vyhrali sme nad Harpyami, prečo by sme nemohli nad Drakmi?“
                „Pretože sú to Draci. Netopiere sú tvrdé, Harpye sú rýchle, Kanóny majú stíhača, Fénixy sú gentlemani a tak ďalej... ale Draci sú zákerní, zlí a podlí,“ neprestávala sa mračiť a dívať sa na Harryho. „Sľúb, že na seba dáš pozor.“
                „Ginny...“
                „Oni sú schopní ťa prútikom prekliať,“ vystríhala ho s obavami.
                „Doteraz to nespravili,“ chlácholivo sa usmial.
                „Lenže doteraz proti nim nestála až taká hrozba, vieš?“ chytila ho za ruku.
                „Ako to myslíš?“ stiahol obočie.
                „No, Brix bol náhradníkom Lewisa po minulé roky. A tak nejako sa predpokladalo, že s jeho odchodom bude jednička. Ale prišiel si ty a on má problémy vôbec s tým, aby sa stal náhradníkom, ako sme si všimli. Snyderová, Corkin aj Price sú lepší. Minulý tréner to ale nevidel, pretože ho podplatili, chápeš?“
                „Asi áno,“ prikývol. Korupcia vládne svetom.
                „No a keď sa majiteľ Drakov nevie dostať k tvojmu otcovi, pretože ten sa určite nenechá podplatiť, budú sa chcieť pomstiť tebe,“ dívala sa naňho a on skutočne videl strach, ktorý mala. „A bude im jedno, či majú dôvod alebo nie,“ znížila intenzitu hlasu. „Keď sa pred dvoma rokmi rozhodovalo, či budú druhé Netopiere alebo oni, prišli za Harpyami a chceli si kúpiť zápas. Samozrejme ich Gwen poslala do čerta. A potom pri zápase takmer zabili Whalenovú.“
                „Prečo sa o tom teda nehovorí?“ zamračil sa.
                „Pravidlá,“ krivo sa zaškľabila. „Hlúpe pravidlá, akési nepísané ale odveké. Donášačmi sa opovrhuje, vieš?“ pozrela naňho. Neveriacky na ňu zízal. Mykla plecami. „Sám hovoríš, že anglický metlobal žije niekde v hlbokej histórii a toto je ďalší z dôkazov.“
                „To je pekne strelené,“ zavrtel hlavou.
                „Je, ale my s tým nespravíme nič. Od toho sú majitelia klubov, manažéri, funkcionári a samozrejme metlobalový zväz a ten majú Malfoyovci omotaný okolo prsta.“
                „Kto to je?“
                „Zazobanci, idioti. Ich syn vlastní Drakov. Keď sa sám nepresadil ako metlobalista, tak mu tatinko aspoň kúpil klub,“ znechutene sa zaškľabila. „Chodila som s ním do školy, bol o rok vyššie. Slizolin nikdy nevyhral nad Chrabromilom,“ hrdo vytrčila bradu. Musel sa uchechtnúť. „Harry, je to vážne. Nedovoľ, aby ti niečo spravili, dobre?“
                „Samozrejme,“ usmial sa na ňu. Nevyzerala presvedčene. „No tak, Ginn,“ prisunul sa tesne k nej a objal ju. Okamžite sa k nemu pritisla. „Sľubujem, že si dám mimoriadny pozor na svoj ctihodný zadok.“
                „Nevtipkuj,“ zabrblala. 
                „Dobre, nebudem. Dám si pozor. A ty si daj pozor zajtra.“
                „Zápas s Netopiermi je derby. Sú tvrdí a dobrí. Bude to síce ťažký zápas, ale nie sú zákerní. Aj keď to nie sú gentlemani ako Fénixy... z ktorých mám niekedy pocit, že by si dali aj sami gól, len aby mi spravili radosť,“ uchechtla sa, „nič vážne by sa však nemalo stať.“

      Zápas Netopiere – Harpye, Dublin, Írsko, 15.9.2001
      Byt Ginny Weasleyovej, Londýn, 15.9.2001
               
K metlobalovému štadiónu v Dubline sa dalo dostať našťastie premiestnením. Vzdialenosť im to umožňovala, hoci sa Dublin nachádzal na inom ostrove. Harry sa spolu s Ronom dostali k štadiónu zhruba hodinu pred začiatkom hry. Bolo to derby, bolo vypredané a vonku sa tlačili ďalší, ktorí sa chceli na zápas dostať. Samozrejme prevládala čierna s bordovým netopierov, ale videli aj hromadu tmavozelených fanúšikov. Hrdo sa usmial, keď zbadal veľký transparent s letiacou Ginny. Ešte aj tam jej to svedčalo, hoci bola nakreslená.
                Každopádne museli aj oni vystáť frontu, než sa dostali na štadión. Tam to už bolo ľahšie, pustili ich hneď, ako ukázali svoje permanentky. A zrejme aj keby nemali permanentky, tak by spoznali Hawka a pustili ho, nech sa snažil byť akokoľvek nenápadný. Poznali ho už aj so slnečnými okuliarmi. Dokonca bol prinútený rozdať pár podpisov.
                Keď si sadli na tribúnu, uľavilo sa im. Zbadali dvoch svojich spoluhráčov a hromadu ďalších, ktorí mali hrať až zajtra. A Harry videl aj Brixa, ktorý sa naňho, už tradične, mračil. Vychovane sa naňho usmial. No a samozrejme jeho otec chýbať nemohol. Sedel o tri rady nižšie. 
                Zápas mal o chvíľu začať a štadión skutočne šalel. Dve z tribún boli vyhradené fanúšikom hostí a tí sa snažili aspoň trocha prekričať domácich. Nepodarilo sa im to a keď začali prilietať Netopiere, ktoré predstavoval komentátor, nezmohli už nič, pretože zrejme nepočuli ani sami seba.
                „Dobré nie!?!“ zareval naňho Ron.
                „Áno, to je!!!“ odreval mu naspäť. A hneď si sľúbil, že to už robiť nebude.
                Domáci sa zdravili s vlastnými a štadión začal bučať, keď vylietali Harpye. Trochu sa už dalo začuť aj ich fanúšikov. A on silno tlieskal, keď vyletela päťka.
                Spomenul si na ich zápas proti Netopierom, ktorý pokazil vlastnou nesústredenosťou. Prehrávali s nimi len o sedem gólov a keby chytil strelu, mohli vyhrať. Lenže on bol vtedy pobláznený bozkom a zápas zmrvil. Snáď sa bude Harpyám dariť.
                Zápas začal tradične, drsne a rýchle. Avšak s neistou koncovkou. Prvého gólu sa dočkali až po pätnástich minútach a štadión oslavoval. Lenže potom sa drala dopredu Ginny, ktorá na seba prilákala pozornosť Netopierov a prihrala voľnej Whalenovej, ktorá vyslala takú silnú ranu, že sa strážca Netopierov dokázal len nešťastne pozrieť za seba.
                Harry v jednom momente ostal strnulý a so strachom sa díval, čo to tam vlastne predvádza. Dokázala sa však vyhnúť najprv dorážačke a potom aj nalietajúcemu triafačovi a vzápätí ďalšiemu. Oddýchol si, až keď bezpečne prihrala a umožnila Hirschovej skórovať. Áno, bolo jasné, že sa snaží na seba upútať pozornosť a šlo jej to fakt skvele, ale aby predvádzala až taký kamikadze let?
                Boli zameraní len na ňu, ako si všimol. Akoby len ona bola hrozba a druhé dámy z útoku nie, čo bola blbosť. Alebo sa ju snažili čo najskôr vyšachovať z hry. Niekoľkokrát sa na poslednú chvíľu vyhla stretu so súperom. A bolo jedno, či je to triafač alebo odrážač. Dokonca aj stíhač Varney raz zletel, aby do nej vrazil. V tej chvíli kašľal na strelu.
                Nepozdávalo sa mu to, ani náhodou. Sundersová sa poväčšine sústredila len na ňu, aby od nej odpaľovala dorážačky. Harry mal pocit, že by si mala dávať väčší pozor. Aj keď si ho skutočne dávala. Alebo, čo by bolo múdrejšie, Gwen ju mala vystriedať. Aspoň na chvíľu, aby sa Netopiere upokojili a venovali sa normálnej hre.
                Nestalo sa. Po hodine hry bolo skóre len 40:30 v prospech Netopierov. Akoby sa ani nehral metlobal, ale hra: odstráňme Weasleyovú čo najskôr. A jej sa to, mal taký blbý dojem, celkom páčilo. Lákala na seba pozornosť, aby sa jej podarilo prihrať a umožnila tak útok svojich kolegýň. Ibaže strážcovia boli skvelí.
                Whalenová s Hirschovou skúsili inú taktiku. Ginny už neprihrali, sami sa snažili zaútočiť, aby pre zmenu nalákali pozornosť na seba. A Ginny sa podarilo nerušene preletieť vpred a čakať prihrávku. V pokoji nalietavala k súperovým obručiam očakávajúc prihrávku, ktorá k nej aj letela.
                Lenže zároveň s prehadzovačkou k nej z tesnej blízkosti letela dorážačka, vypálená v plnej rýchlosti a veľkou silou. Zdvihla ruku, že prijme prihrávku a mierne sa nahla. Dozadu nevidela. Nestihla už zareagovať na Agátin výkrik.
                Harry videl, ako do nej vpálila dorážačka a ona preletela ponad metlu a padala pätnásť metrov k zemi. Čo na tom, že bezpečnostné zariadenia zafungovali a stlmili jej pád. Vydesene stál a díval sa na trávu pri obručiach Netopierov. Posadila sa. Až teraz si Harry dovolil nadýchnuť sa, bledý ako stena. A Ron bol na tom podobne.
                Dorážačka ju zasiahla do chrbta, zbiehali sa k nej spoluhráči a ona tam len nešťastne sedela so zvesenou ľavou pažou a mierne vyrazeným dychom. Postavili ju sa však a ona kráčala k šatniam. Nie na striedačku, ale k šatniam. Dnešný zápas už nedohrá.
                Harry si nešťastne sadol na svoje miesto. Pobúrený rykot fanúšikov Harpyí už bol citeľný. A Netopiere ani príliš neprotestovali. Ron ostal taktiež bez nálady sedieť. Počul komentáre okolo seba. Bolo to nešetrné a neohľaduplné. Je pochopiteľné, že sa súper snaží čo najskôr sa zbaviť akýmkoľvek spôsobom najlepšieho hráča súperovho tímu. Tally to ale skutočne prehnal.
                Zápas sa naťahoval. A Harryho už vlastne ani príliš nezaujímal. Pohľadom kontroloval vchod do šatní Harpyí. Keď odtiaľ vyšla, po hodine a pol, prezlečená v civile, uľavilo sa mu. Ľavú ruku držala pri tele a aj na tú diaľku videl, že je naštvaná do najvyššej možnej miery.
                Harpye napokon prehrali. Snyderová lov strely nezvládla najlepšie. Teda, nezvládla ho vôbec. Hoci bolo skóre po tri a pol hodine len 160:130, Netopiere vyhrali 310:130.
                Nechcelo sa mu odísť do Strely a počkal ju tam. Potreboval sa ubezpečiť, že je v poriadku. Čakal pred šatňami, ešte ďaleko po tom, ako sa štadión vyprázdnil. Fanúšikovia aj s novinármi čakali vonku.
                Harpye sa nakoniec ťahali zo šatní. Bez nálady ho zdravili.
                „Ako ti je?“ okamžite sa pýtal, keď odtiaľ vyšla aj ona. Spolu s liečiteľkou.
                „Na figu,“ zabrblala zastretým hlasom. Okamžite vedel, že zakrýva bolesť.
                „Dohodli sme sa teda, áno?“ pýtala sa jej liečiteľka. Ginny sa prinútila usmiať a prikývla. Na to liečiteľka odišla.
                „Ginn...“
                „Poďme odtiaľto preč, prosím. Domov.“
                „Počkaj,“ zastavil ju. Sykla a on sa zamračil. „Čo presne ti je?“ Uprela naňho oči v ktorých čítal obrovskú bolesť.
                „Potrebujem ísť domov, hneď,“ šepla prosebne.
                „Dobre,“ prikývol.
                Pred štadiónom skutočne stálo niekoľko priaznivcov a novinárov. Tí sa ale venovali víťaznému tímu a nadšeným Netopierom. Prešmykli sa nenápadne popri štadióne a čo najrýchlejšie zmizli. Keď sa ju pokúsil objať, len sa strhla a sykla. Zamračil sa ešte viac, ale nepýtal sa.
                Premiestnenie jej tiež spôsobilo veľké bolesti. Videl v jej očiach slzy a nepáčilo sa mu to.
                „No tak. Rozprávaj,“ vyzval ju, keď sa o neho oprela. Zdravou polovicou tela. Bál sa jej chytiť, nevedel presne, čo jej je.
                „Mám totálne rozbitú ľavú lopatku a rameno,“ hlesla nešťastne a smrkla. „Bolí to ako čert. Budem si musieť dať elixír,“ potichu vysvetľovala, keď sa pomaly posúvali k domu. Aspoň ju objal okolo pása. „Nemám zlomené nič, len poriadne rozgniavené,“ uchechtla sa prekrývajúc bolesť.
                „Čo liečiteľka?“
                „Dala ma do poriadku, nadopovala elixírmi a tak som sa zvládla aspoň umyť a prezliecť,“ zavrtela hlavou. Z pravej kapse vybrala kľúč. Vzal jej ho a otvoril dvere do jej bytu. Nepýtal sa, automaticky šiel s ňou. Posadil ju na pohovku a ona sa čo najopatrnejšie oprela. Videl, že sa musí veľmi premáhať.
                „Ginn, mala by si...“ skúsil, keď si k nej čupol.
                „Do nemocnice ísť nemôžem, Harry,“ pozrela naňho. „Na ošetrenie ešte dobre, ale na hospitalizáciu nie, chápeš?“
                „Vyšetrovacie kúzla,“ prikývol. „A čo ona? Ona...“
                „Ona mi vyšetrila a ošetrila chrbát. Tvárila som sa, že mi nič nie je, aby jej nenapadlo strčiť ma k Mungovi. Pribalila mi pár elixírov a masti a ja som musela sľúbiť, že pôjdem do Brlohu,“ krivo sa zaškľabila. „Nemôžem ísť do Brlohu! Znova by som musela počúvať, aký je metlobal nebezpečný a nezmyselný a na to fakt nemám chuť, náladu a ani nič iné,“ s trpkosťou vypustila.
                „Jasne, chápem,“ sklonil hlavu. Vzápätí ju zdvihol. „Ostanem tu s tebou,“ pevne prehlásil. Slabo sa usmiala.
                „Samozrejme, lenže, Harry... ja s tou rukou nemôžem ani pohnúť,“ skrúšene z nej vyliezalo. „Nedokážem nič,“ pokúsila sa zasmiať. Vyšiel z nej však len zúfalý a vzdialený náznak smiechu.
                „Pomôžem ti,“ mykol plecami. „Najprv elixír od bolesti. Kde ho máš?“
                „Vo vaku, ale môžem ho brať len každých päť hodín, takže najskôr za dve hodiny.“ Videl jej pevne stisnutú čeľusť.
                „Skús plynule a zhlboka dýchať, bolesť sa zmierni, dobre?“ dohováral. Len krátko prikývla a predýchavala, s privretými viečkami. „Ginny, ako ti mám pomôcť?“ zronene sa pýtal. Rád by tú bolesť cítil za ňu.
                „Len pri mne ostaň,“ hlesla so stále zavretými očami.
                Sadol si na zem a premýšľal, čo spraviť. Liečiteľka ju ošetrila, elixír dostala. Nikam nechcela ísť. Jej ľavá ruka bola ohnutá v lakti a pevne ju držala pri tele. Vlastne ju takto videl odvtedy, ako vyšla zo šatní. Nebolo však veľa čo robiť. Bolesť musela proste pretrpieť tak, ako každú inú, ktorú si privodila pri metlobale. Vravela, že nebola často zranená. Dorážačka ju triafala, to iste, ale nie tak často, ako by sa dalo predpokladať. Mala proste talent vyhýbať sa ranám. Vraj sa to naučila už ako malá, keď musela uhýbať pred bratmi. Silnejšími a väčšími. A keď ich naštvala alebo vyprovokovala, samozrejme jej to chceli vrátiť. Nikdy však z bitky nevyšla ako porazená, hoci bola malá a slabá. Vlastne nikdy k bitke neprišlo, pretože sa im vyhla a ušla. Teraz ale... jej to bolo k ničomu.
                „Už je to lepšie,“ povedala asi po dvadsiatich minútach, kedy ju pozorne sledoval. Otvorila oči, dokonca sa usmiala. Mala pokojný výraz. „Len sa asi nebudem môcť pohnúť.“
                „Len seď,“ usmial sa naspäť. 
                „Mala som šťastie, že trafil tak, ako trafil,“ odfrkla si. „Kúsok vedľa a zlámal by mi kosti. Vlastne trafil lopatku na jej ploche a nie hrane. No a pri tom údere sa lopatka pohla vpred a vykĺbilo sa mi rameno. To už mám ale v poriadku,“ vysvetľovala  podrobnejšie. Potom sa zaškľabila. „Už mi nikdy nepovedz, že som krehká, dobre? Tebe zlámala nohu žena, mne chlap nedokázal zlomiť ani malú lopatku,“ slabo sa zahihňala.
                „Veľmi vtipné,“ hral ublíženie. „Sundersová je zvláštny prípad. A okrem toho... vravela si o šťastí. Mohla si mať lopatku na kúsky.“
                „To je fakt. No tak, Harry,“ škľabila sa. „Hádam si sa neurazil?“
                „To vieš, že nie,“ zazubil sa naspäť potešený jej celkom dobrou náladou. „Spravím niečo k večeri, dobre?“ spýtal sa.
                „Keď tu niečo nájdeš...“
                Sledovala ho, ako snorí po chladničke a skrinkách. Hľadal niečo, z čoho by urobil niečo. Zrejme sa nahľadá márne. Zamerala sa na seba. Teraz, keď sa nehýbala, to bolo dobré. Lenže ona sa raz bude musieť pohnúť a rozdráždi sa tým. Spomenula si na tie prvé okamihy. Šok, vyplavený adrenalín, hnev a zúrivosť ju plne zamestnali a ona si bolesť ani riadne neuvedomovala. Postupom času, ako mizol adrenalín a zúrivosť utíchala, si ju uvedomovala čoraz viac. Našťastie to zahrala na liečiteľku a našťastie sa stihla okúpať. Ibaže... ibaže teraz tou rukou nepohne a bude potrebovať pomoc.
                „Nič tu nemáš,“ oznámil jej novinu.
                „Mám cereálie a zeleninu,“ protirečila. „A v mrazničke je pár polotovarov,“ stiahla obočie. „Nestihla som nakúpiť, myslela som, že pôjdem na cestoviny a zajtra si nakúpim,“ zacerila sa. Prevrátil oči.
                „Na cereáliách nemôžeme ostať,“ povzdychol a otočil sa do kuchyne. Chvíľu tam stál a civel a jej sa chcelo strašne smiať. Potom sa k nej otočil. „Zájdem domov. Nie že by som tam niečo mal, chcel som zájsť na cestoviny a zajtra nakúpiť,“ zazubil sa, „ale nejaké sendviče by som vykúzlil. So zeleninou.“ Uchechtla sa.
                Vrátil sa o malú chvíľu. A niesol si aj pyžamo, veci na prezlečenie a nejaké osobné veci. Bolo jej jasné, že sa jednoducho domov odkázať nedá. A ona ani vlastne nevedela, či chce, aby odišiel. Ale skôr nie.
                „Ehm, Harry,“ začala, keď dojedli sendviče. Užila elixír a bolo jej o čosi lepšie. Dokonca sa dokázala normálne posadiť, s rukou sa ale pohnúť bála. „Ja,“ mierne stiahla obočie a pozrela naňho. „Asi budem potrebovať pomôcť s prezlečením a tiež natretím chrbta,“ vyšlo z nej takmer nečujne a cítila, že horí.
                „V poriadku,“ privolil pokojne. Opatrne naňho pozrela. Vyzeral, akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec. „Povedal som, že ti pomôžem,“ mykol plecami. „S hocičím.“
                „Prezliecť do pyžama, Harry,“ zdôraznila. „Chápeš?“
                „Ginn, nie som idiot. Je deväť hodín večer, samozrejme že sa nechceš prezliecť do bežeckej súpravy,“ uškrnul sa. Stiahla obočie.
                „No, teda,“ nadýchla sa. „Nie, že by som sa hanbila...“
                „Jasne!“
                „Sklapni,“ zamračila sa. „Ide len o to, aby si sa ty necítil nejako...“
                „Nadržane?“
                „Napríklad,“ prikývla. Usmial sa.
                „Ginny, ja sa pri tebe cítim nadržane, nech máš na sebe hocičo,“ úprimne priznal. Na moment sa jej zastavil dych.
                „Uhm a si si istý, že ak by si náhodou zahliadol kúsok mňa, že by si dokázal odolať?“
                „Bojíš sa, že by som ťa znásilnil? S boľavým chrbtom... takmer invalídnu?“ usmieval sa. Zamračila sa.
                „Ja to myslím vážne!“ sykla po ňom. Možno mala ísť do Brlohu a počúvať pol noci kázanie.
                „Aj ja. Len ti pripomeniem, že som ťa už videl polonahú, takže ma nemôžeš prekvapiť,“ potichu z neho vyšlo. „Chcem ti len pomôcť, hocako budeš potrebovať a chcieť. Ale keď si myslíš, že...“
                „Nie, dobre,“ prerušila ho o niečo pokojnejšie. Ona potrebovala upokojiť. Nie on. „Ja len, že je to nezvyčajné.“
                „Ten chrbát si sama nenatrieš, aj keby sa ti ako podarilo sa prezliecť. Tak prestaň špekulovať a povedz, aké pyžamo ti mám priniesť.“
                Podľa inštrukcií jej priniesol pyžamo. Chcel najprv povedať niečo rýpavé ohľadne jej výberu, široké, staré, pánske pyžamo zrejme po niektorom z jej bratov, absolútne neerotické, ale uvedomil si vážnosť situácie.
                „Skús s tou rukou pohnúť, Ginn,“ vyzval ju sediac oproti nej. Držal jej ľavú ruku a ona si ju pritískala k telu. Snažila sa poslúchnuť. Podarilo sa jej to však len na desať centimetrov, keď sa jej tvár zachvela bolesťou. „Bude to musieť stačiť.“
                Natiahol pravý rukáv jej svetra, aby si mohla vyvliecť pravú ruku. Potom si ho sama opatrne vyzliekla z ľavej, skrútenej ruky.
                „Nohavice,“ navrhol. Bude lepšie začať tým. Prikývla. Videl, že sa červená. Postavila sa a on spolu s ňou. Stál pri nej, keď sa jej podarilo rozopnúť gombík na rifliach a potiahnuť zips. Ráno si však vybrala tesné džínsy. Príliš tesné, aby sa jej podarilo vysúkať sa z nich jednou rukou. Nemohol sa pozerať, ako sa trápi. Postavil sa za ňu a ona si červenajúc, s prudko bijúcim srdcom a rozochvene uvedomila, že jej siahol na boky a snažil sa rifle stiahnuť na oboch stranách súčasne. A teraz je predklonený a zrejme civí na jej zadok. V červených nohavičkách. Nemohla si vziať ako náhradu nejaké s menej vyzývavou farbou? Každopádne, nohavice boli preč. Nešiel pred ňu, nechcel tú zvláštnu situáciu ešte viac ozvláštniť. Len sa sklonil a podržal pyžamové nohavice tak, aby do nich vkročila. A potom jej ich naťahoval hore.
                „Si si istá, že z teba nespadnú?“ spýtal sa. Uvedomila si, že sa premáha, aby bol jeho hlas pokojný.
                „Vpredu je šnúrka,“ oznámila snažiac sa, aby sa jej emócie neodzrkadlili v hlase. Šnúrku si ale jednou rukou nezaviaže.
                Dívala sa naňho, keď pred ňou stál a zaväzoval šnúrku. Milovala ho, tak veľmi. A predstavila si, ako ju vyzlieka predtým, než...
                „Môže byť tak?“ pozrel na ňu. Videl, že je celá zapýrená a že zadržiava dych. „V poriadku, Ginn?“ spýtal sa. Dokázala len trikrát rýchlo prikývnuť. Nebol taký pokojný. Videla, ako naprázdno prehltol. A teraz tá horšia časť. „Tričko...“ ukázal naň. Slabučko prikývla.
                Proces takmer identický ako pri svetri. Až na to, že sa teraz dotkol jej kože na bruchu a ona cítila vzrušenie, ktoré sa prehnalo jej telom ako prívalová vlna. Do riti! Má chrbát skoro na sračky, topí sa v bolestiach a ešte zvládne byť vzrušená? Natiahol tričko aj s rukávom a ona si vyvliekla pravú ruku. A videla, že sa pýri. Samozrejme. O pár sekúnd stála pred ním len v červenej čipkovej podprsenke, ktorú si tak neuvážene ráno zbalila a on sa už nedokázal tváriť pokojne. Žmurkajúc vzhliadol k jej tvári a ona sa dokázala naňho dívať úplne pokojne, dokonca hrdo a vyzývavo. Nemá sa predsa za čo hanbiť, sakra.
                „Chrbát,“ upozornila ho potichu.
                „Chrbát,“ prikývol. Sadla si na pohovku a otočila sa mu chrbtom. „Merlin...“ vydýchol pri pohľade na jej chrbát. Obrovská krvná podliatina pokrývala nielen jej lopatku. Krv sa vyliala aj do okolitého tkaniva, zasahovala do ramena, pod pažu a zalievala značnú časť chrbta. A černela, čo dávalo obrazu ešte desivejší nádych.
                „Je to zlé?“ spýtala sa. Opatrne jej siahol na chrbát. Bál sa ho aj dotknúť.
                „Ale nie,“ zaklamal. „Len... to pomliaždenie spôsobilo, že sa krv rozliala po okolí. Takže tá rana teraz vyzerá... trikrát také veľká, než v skutočnosti.“
                „Musím vyzerať príťažlivo,“ snažila sa žartovať. Nezareagoval, zamračene sa díval na tú spúšť, ktorú spôsobila rana dorážačkou. „Musíš mi to ponatierať, Harry. Musí sa to vpiť a potom sa oblečiem. A asi pôjdem...“
                Zasekla sa. Musela. Cítila, ako chytil zapínanie podprsenky a obratne ju rozopol.
                „Harry!“
                „Musím ti natrieť chrbát a toto zavadzia,“ vysvetlil.
                „Ale...“
                „Aj tak zrejme nespávaš v podprsenke.“
                K ďalším protestom neprišlo. Snažil sa jej nedotýkať. Skutočne. Lenže musel zachytiť ramienka a tie stiahnuť po ramenách. A nedokázal sa nedotknúť. Znova cítila, ako sa jej zmocňuje vzrušenie. Keď však vyslobodil jedno ramienko, nechal ju, aby to dokončila.
                Nemohol cítiť to, čo predtým. Keď jej pomáhal z nohavíc, kedy si uvedomil dokonalú krivku jej bokov, keď videl nádherný zadok v červených nohavičkách, keď sa díval na jej kožu a túžil vybozkávať každý milimeter z nej, keď sa bližšie pozrel na jej štíhle a pritom silné nohy, keď si všimol, že má drobné pehy aj na dekolte a na vrcholkoch pŕs, keď zazrel jej vzrušenie v strede podprsenky a túžil mať jej bradavky v ústach, keď zbadal ten najnádhernejší pupok na dokonale plochom bruchu, keď videl ten hrdý pohľad nepripúšťajúci žiadny komentár. Všimol si, ako si zakryla prsia rukou, keď si vyzliekla podprsenku. To gesto bolo nevinné a nežné, zároveň silne erotické a zmyselné. Nemohlo ho to už však vzrušiť, pretože videl jej zničený chrbát, uvedomil si jej bolesť a trápenie a bolelo ho to možno tak, ako to bolelo ju.
                Vzal masť a čo najopatrnejšie ju vtieral na postihnuté miesto. Trpezlivo, pomaly a ohľaduplne.
                Cítila jeho ruky, drsné a mozoľnaté z dlhoročného držania metly. Chlapi nepoužívajú ochranné krémy. Každý pohyb, ktorý spravil, jej prinášal zároveň úľavu od bolesti a tiež iné pocity, ktoré si nemohla dovoliť. Chvela sa pod tými dotykmi. Len dúfala, že si bude myslieť, že sa chveje od bolesti. Trvalo to dlho, ale vôbec by sa nehnevala, keby to trvalo ešte dlhšie. Čo najopatrnejšie jej nadvihol ľavú ruku, aby ju natrel aj pod pažou. Merlin, to bolo také príjemné. Bolesť chrbta v momente upadla do zabudnutia a ostalo pre ňu len láskanie.
                „Hotovo,“ povedal napokon a zavrel téglik s masťou. Chytil pyžamový kabátik a predstúpil pred ňu. Dívali sa na seba. Chcela sa vykašľať na svoj chrbát, hoci vedela, že by to pri prvom pohybe ľutovala. Chcela sa vykašľať na svoje predsavzatia, na svoj strach. Chcela naňho skočiť a prisvojiť si ho. Milovať sa s ním dovtedy, kým by obom ostávalo aspoň trocha síl. Nemohla. Niečo v jeho pohľade ju zabrzdilo.
                Opatrne jej navliekol rukáv na nemohúcu ruku. Videl, že nedokáže svojou drobnou dlaňou skryť celý prsník a mierne sa pousmial. Bola úžasná, každým gestom, hoci nevedomým. Bola dokonalá. Opatrne jej pretiahol pyžamo cez chrbát a natiahol ľavý voľný koniec cez jej prsia. Chcel ju zakryť, poskytnúť jej kúsok súkromia. Zložila pravú ruku zo svojich pŕs a za chrbtom hľadala voľný rukáv. Samozrejme nebola chránená pyžamom dostatočne. A zvláštne jej to nevadilo. Pozapínal jej gombíky, celú dobu jej hľadiac do očí. Nezízal a ona ho za to milovala.
                „Ďakujem,“ šepla. Až teraz sa sklonil a jemne sa jej prisal na pery. Okamžite sa dobíjal do úst a ona ho pustila. Na niekoľko dlhých sekúnd sa nechali unášať jemnosťou a citlivosťou toho bozku.
                „Mrzí ma to,“ vypustil, keď sa od nej odtrhol. Neobjímal ju, len ju držal za pravú ruku. „Neviem ešte ako, ale nejako to Tallymu vrátim.“
                „Ja viem,“ usmiala sa. Pozrel na ňu prekvapene. Potom sa usmial tiež.
                „A teraz spánok,“ pozrel smerom do spálne. „Budeš potrebovať chrbát vyložiť vankúšmi, aby si ostala na boku.“
                „Asi áno,“ privolila. Stále ho držala za ruku a viedla do spálne. „Zajtra to bude lepšie, uvidíš,“ presvedčivo tvrdila, pretože správne odhadla, okolo čoho sa jeho myšlienky momentálne najviac motajú. „A to som si myslela, že sa nemôže nič stať s Netopiermi,“ ironicky vypľula, keď si sadla na posteľ. Snažila sa jednou rukou naskladať vankúše tak, aby jej zabránili prevaliť sa na chrbát. Jeden mu však nechala. „Ostaneš tu, však?“ jemne sa spýtala, keď naňho pozrela. S úsmevom prikývol.
                Čo najopatrnejšie si ľahla a v tichosti čakala, kým sa k nej nepridá. O pár chvíľ prišiel v svojom pyžame a ľahol si proti nej. Nevydržala dlho opätovať mu pohľad. Po malej chvíli vyčerpaná a ubolená zaspala.

TOPlist