10. Slepota

 

„Slepá,“ vydýchla Molly a s hrôzou pozerala do tváre svojej dcéry. „Slepá,“ zopakovala a slzy sa jej roztiekli ešte viac. „Ale, zlatko, si si istá? Nemôžeš len zle vidieť po tom, čo si otvorila oči?“

„Nie, dočerta!“ vyštekla bezradne stále žmurkajúc očami. „Vôbec nič nevidím. Čo sa mi stalo? Čo sa vlastne stalo?“

„Ginn,“ hlesol Harry. Všetko sa v ňom rúcalo. Stále sa to pokúšal pochopiť a uvedomenie si reality bolo čím ďalej tým bolestivejšie. Cítil, ako mu v záchvate paniky zviera ruku. Prehltol slzy. „Mala si puknutú lebku, dva dni si bola v hlbokom bezvedomí. Snape ťa ošetroval...“

„Snape,“ vyhŕkla Molly. „Treba ho okamžite zavolať.“ V rýchlosti sa zviechala a vrhla sa k dverám. „Ronald! V momente bež pre profesora Snapa!“ zakričala smerom dole. „Nezdržuj sa,“ otočila sa k nim. „Hneď!“ vyštekla a už bola pri dcére. „Ginny, určite to bude v poriadku,“ pokúšala sa ju upokojiť.

„Prečo som teda slepá? Prečo...“ nedopovedala. Vyšklbla si ruku z Harryho zovretia, aby prekryla slzy vytekajúce z nevidomých očí. Molly ju zúfalo hladila s hlavou položenou na vankúši.

------

Pozeral sa cez okno a kŕčovito zvieral okraj parapetnej dosky. Medzi nimi nepadlo ani jedno slovo. Po tom, čo Molly vyhúkla na Rona, dobehli obaja. Po zistení situácie sa Ron rozbehol pre Snapa a Hermiona tam ostala, aby spolu s Molly začali viesť chlácholivé reči. A ona mlčala. Nepovedala nič, nikomu. Prestala plakať, len ležala so zavretými očami. A on sa neodvažoval ozvať. Len sa na ňu díval, bez slova. Možno jeho pohľad cítila, možno mu to mlčky vyčítala. On to tak vnímal.

Nepozrie sa na nich. Neobzrie sa. Nechce riskovať náznak výčitky v ich pohľade. Všetci sedeli a úzkostlivo čakali príchod Snapa. Počul potichu smrkať Molly, ktorú objímal Artur. Začul tichý rozhovor medzi dvojčatami. Vrátil sa aj Bill, ktorému sa pomaly vracali sily. Samozrejme s Fleur. Kútikom oka videl manželov Grangerovcov prežívajúcich ich bolesť. Za tú dobu sa medzi nimi vytvoril silný vzťah, brali sa ako súčasť rodiny. Vlastne u Molly to nebolo nič nové. Hermiona bola chvíľu pri ňom, ale potom si prisadla k Ronovi. Jeho kamarát s ním zatiaľ neprehovoril. Nikto s ním zatiaľ neprehovoril.

Snapovo prvé slovo bolo, že to nemusí byť trvalé. A on tu počká. Vydrží dovtedy, kým nebude všetko v poriadku a až potom odíde. Keď bude opäť vidieť, rozíde sa s ňou. Už nebude viac riskovať jej zdravie alebo život.

------

„Slečna Weasleyová,“ spustil Snape v momente, ako sa izba vyprázdnila, aby ju mohol vyšetriť. Pri odchode naňho synovec uprel zrak a on v jeho očiach videl obrovskú prosbu. „Dovolím si tvrdiť, že tušíte, čo sa vám mohlo stať,“ nadhodil. Vlastne si tým bol istý. Za tú dobu zistil, že nie je hlúpa a ovláda toho dosť. A takýto pacienti sú tí najhorší.

„Možno, asi áno, pochopila som to hneď, ako mi povedali, čo sa stalo,“ vyšlo z nej. Hlavu mala zvesenú a so skríženými nohami sedela na posteli. „Zrejme sa mi pri náraze o kameň vytvorila krvná zrazenina, ktorá tlačí na zrakové centrum. Preto nevidím.“

„Áno. A určite viete aj o metóde, ktorá sa používa pri liečení zásahmi do mozgu.“

„Metóda trikrát a dosť,“ prikývla a zadívala sa do miest, z ktorých vychádzal jeho hlas. Ešte ho nepočula hovoriť takýmto tónom. Po chladnom a uštipačnom Snapovi nebolo ani pamiatky. „Môžem dúfať, že ste ten prvý pokus neminuli pri prvotnom vyšetrovaní?“  

„Dúfate správne. Neminul,“ odvetil a díval sa jej do tváre. Chápal, prečo sa do nej jeho synovec zamiloval, len nevedel pochopiť , prečo to isté urobila aj ona. „Predpokladal som krvnú zrazeninu, len som nevedel, v ktorej časti mozgu bude. Teraz sa jej miesto odhalilo a ja budem môcť trikrát použiť kúzlo, ktorým by som zrazeninu rozbil na menšie kúsky. Je nutné to spraviť. Viete, čo by sa stalo v opačnom prípade. Samozrejme za pomoci sekundárnej elixírovej liečby, ktorá by potom menšie časti vyplavila von z mozgu do tela, kde sa rýchlejšie rozpadnú.“

„A ak sa to nepodarí troma pokusmi kúzlom, elixír ju nemusí rozpustiť dostatočne. Vlastne sa mu to nemusí podariť nikdy, stále mi tam môžu ostať drobné časti, ktoré budú nepretržite tlačiť na nervy a ja vlastne nemusím vidieť už nikdy,“ zamrmlala. „A ak by sa mu to aj niekedy podarilo, nervy môžu byť oslabené a nemusia slúžiť tak, ako by bolo potrebné. Takže by som mala problémy so zrakom až do konca života a taktiež by som bola do konca života závislá na elixíry,“ doložila.

„Úplne správne,“ povedal s prekvapene zdvihnutým obočím. „Môžete mi povedať, odkiaľ máte až takéto vedomosti? Tu sa nejedná len o zastavovanie krvácania, či ošetrovanie rán,“ spýtal sa.

„Čítaním,“ mykla plecami. „Mama v Ráde odjakživa ošetrovala a nám sa doma povaľovali liečiteľské knihy, na ktoré každý iný kašľal. A keď vyrastáte medzi samými bratmi, ktorí na vás kašlú, tak čítate.“

„Aha,“ okomentoval nespúšťajúc z nej zrak. „Takže, keď viete, čo vás čaká, a zdá sa, že ste na to aj pripravená, tak by sme sa mohli podujať skúsiť ten prvý pokus. Ľahnite si a nehýbte sa.“

Nemusel jej dávať pokyny, vedela, ako sa správať. Ani sa nepohla. Mieril jej na hlavu prútikom, v duchu mrmlal zaklínadlo a smeroval ho priamo k miestu výskytu zrazeniny. Absolútne sa sústredil, nepoľavoval v koncentrácii, neriskoval zlyhanie. Doslova cítil, ako žltý lúč, tenký ako nitka a smerovaný tou najkratšou cestou, napokon dorazil do cieľa. Ruka s prútikom mu zarezonovala, keď lúč zasiahol inkriminované miesto.

„Takže?“ spýtal sa jej po chvíli. S napätím sledoval, ako opatrne a s nádejou otvára oči. Ani nemusela prehovoriť, jej sklamaný výraz mu odpovedal za ňu.

„Nič,“ šepla, keď zažmurkala. „Ani najmenšia zmena, žiaden záblesk svetla, ani bledšie miesto,“ rozladene dodala, keď sa opäť posadila.

„Netreba strácať nádej. Skúsime to ešte dvakrát. Nechám vám priniesť elixír, jeden mám poruke a do zajtra vám spravím zásobu. Myslím, že viete, o aký elixír sa jedná. Budete brať dva denne. Zajtra to vyskúšame opäť a pozajtra to dokončíme. Som si istý, že sa to podarí,“ dodal povzbudivo.

„A keď nie?“

„Potom to bude záležať len na vás. Je tu ešte možnosť, že by ste sa rozhodli pre muklovské riešenie. Oni by vám hlavu otvorili a zrazeninu odstránili. Samozrejme komplikácie sú spojené aj s týmto spôsobom.“

„Nie, to nechcem. A to by mamka ani nedovolila,“ protestne zavrtela hlavou. „Keďže nie som plnoletá, tak ani nemôžem rozhodovať sama. Ale hlavu mi nikto otvárať nebude, to radšej ostanem slepá,“ šepla.

„Určite to bude v poriadku,“ snažil sa ju nejako povzbudiť, ale zistil, že on sa na to nehodí. A ani to nevie. A určite by mu to chlácholenie ani neverila. Bolo mu to ľúto. A to nielen kvôli Potterovi, ale aj kvôli nej. Celkom ho prekvapilo, ako dospelo a vyrovnane všetko zobrala. „Vašim príbuzným poviem pravdu. Nemienim im klamať. Čo vaša hlava?“

„Je to lepšie. O niečo.“

------

„Nie, nikto jej do hlavy nepolezie,“ Molly tento návrh razantne zamietla. Snape im práve dorozprával o všetkom. Oči vrážal do Harryho, ktorý tam stál ako zmoknuté kura so zvesenou hlavou.

„Molly, ale možno...“ skúsil Artur.

„Nie a hotovo. Budeme dôverovať čarodejníckemu spôsobu.“

„Čím neskôr sa skúsi muklovský spôsob, tým to bude ťažšie,“ vložil sa Granger.

„Vážne nemám nič proti muklom, ani v najmenšom,“ vyhlásila Molly, ale aj tak jej nikto neveril. „Bude to v poriadku, tie elixíry určite zaberú. Predsa sme už prekonali aj oveľa zložitejšie veci ako jednu... zrážaninu.“

„Zrazeninu, mami,“ opravili ju dvojčatá. Mávla rukou a utierala sa do vreckovky.

„Ale prečo len trikrát?“ opýtal sa Ron a díval sa na Snapa. „Veď predsa bežne upravujete pamäť, vyberáte spomienky, hrabete sa v hlave. Prečo to teraz nemôžete skúšať častejšie?“

„Pán Weasley,“ odvetil pokojne. Keby dbal o to, aby ich ešte viac nezasiahol, tak by mu vynadal do tupcov. „Ak vyberám spomienky alebo upravujem pamäť, rozhodne sa nehrabem v hlave. Je rozdiel medzi mysľou a mozgom. Myseľ, spomienky či pamäť, aj keď sa dajú pozmeňovať, vyťahovať a manipulovať s nimi, nie sú hmotné na rozdiel od mozgu. Mozog riadi celý náš organizmus, všetko. Je hmotný a ľahko sa dá poškodiť. Potom by ste už nemuseli mať jeho odraz v podobe napríklad spomienok. V liečiteľstve platí toto pravidlo, tri kúzla do mozgu naraz. Samozrejme to nie je konečné riešenie, ale medzi jednotlivými zásahmi musí prejsť určitý čas. Ak idem pozmeňovať pamäť, najprv si ju vytiahnem. Mozgu sa nedotýkam. Myseľ sa odzrkadľuje v očiach. A spomienky sú odrazy, vyťahujú sa. V žiadnom z týchto prípadov nesiaham na mozog a preto sa to môže robiť stále.“

„Ale neskôr by ste to mohli zase skúsiť,“ ozvala sa Molly s nádejou.

„Áno, ale najskôr až za tri mesiace. Obávam sa, že keď nebude všetko v poriadku a hrozila by táto alternatíva, potom by už bolo dosť neskoro. Očné nervy by boli značne poškodené,“ povedal pokojne.

„Takže neostáva nič iné, len čakať, či to zaberie,“ povzdychol si Artur.

„Keď nevyjdú ešte dve kúzla, môžu zabrať elixíry. Môžu dokončiť to, čo začnem kúzlami. Takže nádej bude trvať. Slečna Weasleyová všetko pochopila ešte skôr, ako som jej čokoľvek vysvetlil. Zmierila sa s týmto spôsobom a súhlasila s ním.“

„Áno, keď to tak chce, budeme to rešpektovať,“ prikývla Molly.

„Teraz by to bolo z mojej strany všetko. Do zajtra pripravím potrebné množstvo elixírov,“ prezeral si ich tváre. „Slečna Grangerová, mohol by som vás požiadať, aby ste zašli so mnou do Rokfortu pre jej prvý elixír? Ostatné prinesiem zajtra.“ Vybral ju, pripadala mu ako to najlepšie riešenie. Prikývla. Potter si ho nevšímal, stále vrážal ten previnilý pohľad k zemi. Rozlúčil sa, ešte mu ďakovali.

„Určite to bude dobré,“ upokojovala sa Molly a poriadne sa vysmrkala. Artur prikyvoval.

„Áno, to dúfajme,“ zamrmlal Bill.

Harry k nim opatrne zdvihol hlavu. Keď Hermiona odišla, Ron vstal a zmizol v kuchyni. Grangerovci ho nasledovali. Nesmelo pozeral z jedného na druhého.

„Chcel by som ísť za ňou, keď môžem,“ Jeho hlas znel cudzo, duto a bezfarebne. Všetci sa naňho teraz dívali. Cítil sa, akoby bol nahý, hľadal v ich očiach náznak výčitky. Túžil sa rozplynúť.

„Samozrejme, zlatko. Prečo by si nemohol?“ nechápala Molly. Artur mierne prikývol.

„Myslíme, že na nás teraz asi zvedavá príliš nie je,“ dodali dvojčatá s krivými úškľabkami.

Uľavilo sa mu. Začul ešte, ako Bill prehlásil, že si pôjde na chvíľu ľahnúť. Nebol ešte v úplnom poriadku. Pred jej dverami zastavil, aby sa poriadne vydýchal a pokúšal sa nahodiť úsmev. A načo? Aj tak ho nebude vidieť. Bolo jedno, ako sa bude tváriť. Váhavo zaklopal a vstúpil dnu. Jeho odhodlanie pôsobiť vyrovnane bolo v momente preč. Nevedel, či sa začať ospravedlňovať alebo ju utešovať.

„Ginn, ja...“ skúsil, keď si k nej prisadol.

„Ticho buď,“ prerušila ho hneď na začiatku. „A hlavne sa prestaň tváriť ako umučenie samo.“

„Ako môžeš vedieť, ako sa tvárim?“ hlúpo sa opýtal. Bol rád, že sa s ním vôbec rozpráva. Potešil ho aj mierny úškrn, ktorý nahodila. Aj keď bol silený.

„Pretože ťa poznám a viem, že si totálne prežratý výčitkami.“ Hmatala po paplóne, zachytil jej ruky. „Harry, ja ti vôbec nič nevyčítam. Nebola to tvoja vina a bola by som rada, keby sme sa k tejto téme nevracali.“

„Dobre,“ súhlasil, aj keď o tom presvedčený nebol. Teraz je však dôležitejšie iné. „Snape nám všetko vysvetlil. Povedal o tom, ako to bude prebiehať.“ Zabolel ho pohľad na ňu, oči sa síce snažila uprieť za hlasom, ale pritom pozerala niekde cez neho. „Chcem, aby si vedela, že som tu pre teba. Budem ti pomáhať, vo všetkom. Môžeš sa na mňa spoľahnúť.“

„Ja viem,“ pousmiala sa a natiahla za ním ruku. Priložil si ju k lícu.

„Nebude to dlho trvať,“ pokračoval a prisunul sa k nej. Jemne ju objal. „Zajtra sa to kúzlo určite podarí. Určite,“ šepol. „Mrzí ma to,“ vyliezlo z neho, keď sa k nemu pevne privinula. „Rád by som to vzal späť a urobil niečo inak. Tebe sa to nemalo stať,“ do očí sa mu tlačili slzy.

„Už zase to robíš,“ šepla mu do ucha. „Už zase si niečo vyčítaš. Mohlo sa stať horšie,“ pery sa jej posúvali až k jeho ústam. „Milujem ťa,“ povedala tesne pred tým, ako ho vášnivo pobozkala. „Len ťa chcem o niečo poprosiť,“ spustila, keď sa od neho odtrhla. „Nepreháňaj to s tou starostlivosťou.“

„Ale budem,“ mierne sa pousmial. „S tým sa budeš musieť zmieriť,“ jemne ju hladil po vlasoch.

„A ešte by som ťa chcela o niečo poprosiť,“ nadýchla sa. „Možno to dopadne dobre a tie kúzla zaberú...“

„Určite zaberú...“

„Počkaj,“ zamračila sa. To, čo chcela povedať, bolo dosť ťažké. V tomto momente bola rada, že neuvidí jeho výraz. „Harry, keby tie kúzla nezabrali,“ vydralo sa z nej. „Keby záležalo na elixíroch a na tom, či pomôžu. Keby sme sa začali upierať len na nádej a vieru,“ na okamih stíchla, aby nazbierala sily a vypustila: „Potom by som chcela, aby sme sa rozišli.“

„Čo?“ mračiac sa na ňu díval. Pokúšal sa pochopiť to, čo z nej práve vyliezlo.

„Nechcem, aby si sa na mňa viazal. Postupom času bude čoraz menšia pravdepodobnosť, že budem vidieť. Ty sa potrebuješ sústrediť na iné veci,“ chcela v rýchlosti pokračovať, ale prerušil ju.

„Ty si myslíš, že to, čo k tebe cítim, je viazanosť? Ty si myslíš, že by som sa dokázal sústrediť na iné veci bez teba? Ty si myslíš, že by som súhlasil s rozchodom? To nemôžeš myslieť vážne.“

„Keď ostanem slepá...“

„Ale ty nezostaneš slepá,“ zavrtel hlavou.

„Ale môžem zostať.“

„Aj tak pri tebe budem navždy!“ vykríkol. „Už to konečne pochop! Milujem ťa a neopustím ťa.“

„Nemusíš so mnou zostávať len z pocitu viny!“ vykríkla aj ona.

„Ginn, to, čo k tebe cítim, je láska a nie pocit viny,“ hovoril potichu. Veľmi dobre si uvedomoval, že len pred malou chvíľou uvažoval o niečom podobnom. O tom, že sa s ňou rozíde, keď opäť uvidí. Ale dovtedy pri nej bude. „Myslím, že sme si náš vzťah už dávno vyjasnili. Nechápem, načo sa o tom vlastne bavíme teraz.“

„Pretože taká situácia môže nastať,“ hlesla.

„Dobre. Keď taká situácia nastane, ja zostanem s tebou. Neodoženieš ma od seba, ani keby si sa ako snažila. Čo tie tvoje reči, že ma nikdy neopustíš?“

„Toto je ale o niečom inom,“ opatrne ho odtlačila.

„A ja som hovoril o tom, že by som ti to nikdy nedovolil.“

„Harry, keby sa stalo, že oslepnem navždy, nechcem byť nikomu na ťarchu. A už vôbec nie tebe.“

„Si hlúpa,“ okomentoval pokojne. Nezdvihla k nemu hlavu. „Vážne. Myslíš, že by si mi tým spravila nejakú láskavosť?“ opýtal sa ironicky. Videl, že jej po tvári stekajú slzy. „Zabila by si ma,“ vypustil. „Ginn, milujem ťa viac ako svoj život a na takúto hlúposť nikdy nepristúpim. Bol by som rád, keby si toto už nikdy nespomínala.“ Konečne k nemu zdvihla hlavu.

„Harry,“ hlesla neprestávajúc plakať. „Pochop, že...“

„To nikdy nepochopím,“ prerušil ju dôrazne. „Zlato,“ vzápätí ju nežne oslovil a zotieral jej slzy. „Spolu to zvládneme, spolu zvládneme všetko. Nemysli si, že sa ma tak ľahko zbavíš,“ pritiahol si ju k sebe a pobozkal ju. Najprv sa zdráhala a pokúšala sa odtiahnuť. Nedovolil jej to. Stál si za svojím rozhodnutím a chcel, aby to pochopila. Nakoniec sa podvolila.

Sedel na posteli opretý o stenu, ona mu ležala v lone a premýšľala. Bola skutočne hlúpa, že s tým začala teraz. Mala počkať, až keď sa situácia vyjasní. Ale za svojím rozhodnutím si stála. Bola presvedčená dať mu voľnosť v momente, ako jej nádeje začnú zhasínať. A to akýmkoľvek spôsobom.

Hladil ju po vlasoch a preberal si svoje doterajšie úvahy. Jeho obvyklý pocit viny mal teraz úplne iný význam. Vinil sa za to, že niekedy uvažoval nad myšlienkou, že sa s ňou rozíde. Nenávidel sa za to. Nikdy ju neopustí, či bude alebo nebude vidieť. Ten cit je príliš silný. Jeho srdce zvíťazilo nad rozumom. A on bol tomu rád.

„Ahoj,“ do izby po zaklopaní vkĺzli Hermiona s Ronom. „Snape ti posiela elixíry, ty už vraj budeš vedieť,“ opatrne nadhodila. Ron nervózne pokukoval po sestre.

„Jasne,“ posádzala sa na posteli. „Ktorý je od bolesti? Ten zatiaľ nechcem.“

Hlava ju síce bolela, ale zatiaľ sa necítila na elixír. Hermiona jej podala aj pohár s vodou.

„Načo to vlastne je?“ spýtal sa jej brat, keď vypila druhý elixír aj s vodou.

„Účinkuje to na zrazenú krv, pomáha ju rozpúšťať. A aj to trocha zrieďuje krv.“

„Odkiaľ vieš toľko o mozgu?“ pokračoval vo výzvedách.

„Pamätáte, ako sme boli za otcom v nemocnici, stretli sme Lockharda a v jeho izbe narazili na Nevilla a jeho rodičov?“ Všetci prikyvovali, až potom Hermione napadlo odsúhlasiť jej to aj nahlas. „No, tak som si prečítala knihu o poškodeniach mozgu. Za tie roky im spravili toľko zásahov, že im už asi nič nepomôže,“ dodala skleslo.

„Ale Neville sa práve preto chce stať liečiteľom, aby im pomohol,“ podotkla Hermiona.

„Ja viem, ale nechcem mu brať ilúzie,“ pritakala trpko. „Možno sa v priebehu budúcich rokov niečo objaví. A možno príde na niečo on.“

Pokračovali v diskusii, obratne sa vyhýbajúc téme jej slepoty. Harryho potešilo, že jeho názor na Rona sa značne líšil od skutočnosti a že jeho odmeranosť si len namýšľal. Bavil sa s ním úplne normálne. Molly priniesla dcére sendviče, ubezpečila sa, že má celkom dobrú náladu a letela za Percym. Artur sa ten deň do práce nevrátil a spolu s dvojčatami sa tam objavili o čosi neskôr. Fleur tiež prišla a druhý krát sa objavila spolu s Billom. Grangerovci len opatrne nakúkli.

„No ja neviem,“ vyhlásil Ron pozerajúc na hodinky. „Nie, že by sa mi tu s vami nepáčilo, ale zajtra nás čaká skúška do Rádu,“ hlesol. „Asi sa pôjdem vyspať.“

„Keď si myslíš, že to pomôže, tak bež,“ zaškľabila sa naňho Hermiona.

„Asi nehrozí, že by si nám predsa len niečo prezradil,“ obrátil sa na Harryho. Len zavrtel hlavou.

„Aj tak by to bolo na nič. Sirius predsa hovoril, že to bude niečo úplne iné, ako mal Harry,“ namietla Hermiona. „Mimochodom, ešte stále to asi pripravujú.“ Asi hej, napadlo Harrymu. Vlastne ho videl len ráno, potom aj s Lupinom zmizol.

„Možno použijú rovnaké finty,“ zaceril sa Ron. Ešte raz spýtavo zdvihol smerom k Harrymu obočie, ale ten sa nenechal prehovoriť. Len mykol plecami a rozlúčil sa. Harry počkal, až kým nezaspí Ginny. Až potom sa aj on rozhodol zaliezť do postele.  

------

Len čo otvorila na druhý deň oči, veľmi kruto si uvedomila realitu. Tma, ktorá ju obklopovala, bola deprimujúca. Pokúšala sa zahnať ten pocit bezradnosti a zablúdenosti, náhle sa cítila bezvýznamná a zbytočná, pre okolie zaťažujúca. Bola zrazu akýmsi nepotrebným bremenom. Možno nie pre svojich blízkych, pre seba však určite. Keby aspoň vedela, kde má položený prútik. Aj keď nevedela, čo by s ním momentálne robila.

„Už si hore?“ zívla Hermiona, ktorá sa práve tiež zobudila.

„Už áno, aj keď vlastne teraz ani neviem,“ zaškľabila sa. Hermiona po nej strelila pohľadom.

„Ginny, neviem síce, ako sa môžeš cítiť, ale určite sa to vyrieši,“ skúsila.

„Áno, vyrieši,“ pritakala. Vlastne sa momentálne na nič iné neupínala, len na príchod Snapa a ďalšie kúzlo. „Chcem odtiaľto vypadnúť, ísť sa osprchovať.“

„Neviem, či je to rozumné po tom úraze,“ protestovala Hermiona. „Mala by si ostať ležať.“

„Nie, nič mi nie je. Nechcem tu zostávať ležať, už aj tak som dosť,“ nedohovorila.

„Určite si v poriadku? Pokiaľ si pamätám, Harryho si nútila ležať niekoľko dní.“

„Ja som to najhoršie prespala.“

„Ale mala si puknutú lebku.“

„Nechcem tu proste zostať,“ vrkla podráždene. „V obývačke si sadnem na gauč a budem sedieť. Nikam nepôjdem, kam by som asi tak mohla aj teraz ísť?“ do očí sa jej tisli slzy. Okamžite sa zarazila a prehltla ich. „Hermiona, prepáč. Vážne tu nechcem byť.“

„Dobre teda,“ hlesla potichu. Dalo sa ľahko domyslieť, že sa snaží zo všetkých síl pôsobiť pokojne. Aj keď ju to muselo týrať. „S čím chceš pomôcť?“ opatrne sa spýtala.

Pomohla jej vybrať šaty. Cestu do kúpeľne chcela zvládnuť sama, aj keď postupovala opatrne, jednou rukou sa pridržiavajúc steny a druhou šmátrajúc pred sebou. Šla za ňou a kontrolovala ju. V kúpeľni vybrala jej veci a nakoniec ju prehovorila, aby sa nezamykala, že bude stáť za dverami.

„Zlatko, mala si ostať v posteli,“ dohovárala jej aj matka, keď sa objavili v kuchyni. Snažiac sa prekryť nervozitu sa jej podarilo príliš neodvrknúť. Sirius sa pokúšal viesť veselú diskusiu, neustále vŕtal do Hermiony a pripomínal jej dnešnú skúšku. Pridali sa k nej aj dvojčatá, ale pri nej úspech nemali. Úplne v pokoji raňajkovala a na ich narážky reagovala nadnesene. Opakom bol Ron, ktorý si k nim prisadol a okamžite na ňom zbadali jeho duševné rozpoloženie. Farba jeho tváre sa menila z bledej na zelenkavú po každom ich úspešnom rýpnutí. Prestali s tým, až keď sa do nich obula Molly.

Našťastie Molly pripravila palacinky, takže jej nerobilo problém zobrať ich do rúk a jesť. Upäto sedela za stolom a pokúšala sa príliš nehýbať. Bolo skľučujúce nevedieť, kde sa čo nachádza. Nemať ani poňatia, či nemôže neuváženým pohybom niečo zhodiť, rozbiť alebo vyliať. Nechcela na seba zbytočne upozorňovať, ani im pridávať prácu na viac. Bola vďačná za rozhovor o skúške, aspoň si ju nikto nevšímal. Alebo sa aspoň tak tvárili. Až na Harryho. Občas sa jej dotkol, aby jej pripomenul svoju blízkosť.

------

„Takže?“ vyzval ju Snape, keď dočaroval. Prišiel krátko pred obedom a priniesol aj dvadsať fľaštičiek s elixírom. Aspoň jej spravil zásobu na desať dní. To jej nepríjemne pripomenulo, že sa jej slepota môže ťahať. A akosi s tým podvedome aj rátala. Doslova cítila to napätie, ktoré vládlo v obývačke. Všetci úzkostlivo čakali, ako dopadne druhý pokus.

Opatrne otvárala oči. Nejasný obraz tváre profesora Elixírov, ktorý sa jej na moment objavil pred očami, sa v okamihu stratil. Bola to skutočnosť alebo len jej úpenlivé želanie prenesené do vymodlenej predstavy? Naozaj videla tie čierne oči, netrpezlivo zabodnuté do jej tváre? Alebo to bol len prelud? Jej sen? Opäť sa nachádzala v absolútnej tme.

„Nič,“ sklamane privrela oči. Doslova cítila, ako spravili všetci nervózny pohyb. „Už zase nič. Ale ja neviem, možno som si to len vybásnila, ale zdalo sa mi, na maličký okamih, že som videla vašu tvár. Síce nejasnú, ale predsa. Ale to bola asi len moja vízia,“ roztrasene z nej vychádzalo. Keby tu nebolo toľko ľudí, tak by sa rozplakala. A neprestávala by, až kým by tú beznádej zo seba nevyplavila.

„Nevidíte trocha šedšie? Nemihajú sa vám pred očami záblesky svetla? Nebadáte svetlejšie miesta?“ pýtal sa jej Snape. Len zavrtela hlavou.

„Ale mohla vás vidieť?“ opýtal sa Harry, ktorý už pri nej sedel a objímal ju. Nezmohla sa na nič, len sa oňho oprieť a bojovať so slzami zúfalstva.

„Možno to bola skutočne len jej predstava,“ hovoril všetkým prítomným. Manželom Weasleyovcom a Grangerovcom, Billovi s Fleur a Hermione s Ronom. „A možno ani nie. To by znamenalo, že sa podarilo zrazeninu rozbiť. Teraz by mal zaúčinkovať elixír a rozpúšťať ju. Nemienim míňať ten posledný pokus, aby som pozrel, ako to tam vyzerá. Možno je už zrazenina rozbitá na menšie kúsky a začne sa vstrebávať a vyplavovať.“

„Ale ešte stále tlačí na to miesto,“ ozval sa Bill.

„Áno, ešte stále tlačí na zrakové centrum,“ pritakal Snape. „Zajtra to skúsime naposledy. Ak sa podarí dostať ju z oného miesta, máme vyhrané. Ak nie, budeme sa musieť spoliehať na elixír a na to, že ju na tom mieste rozpustí.“

„Ako dlho?“ nesmelo sa opýtala Molly s očami upretými do svojej dcéry.

„To som už spomínal,“ obrátil sa naspäť k Ginny. „Môže to byť hneď a môže to trvať. Slečna Weasleyová vie, čo má na sebe kontrolovať.“  

Len prikývla. Veľmi dobre vedela, čo má sledovať. A veľmi dobre vedela aj to, že keby to začalo zaberať, jej čierňava by už bola šedšia, že by videla bledšie miesta, záblesky svetla. Hocičo. A nie stále len tú odpornú tmu. Vypila elixír a počúvala, ako sa Hermiona s Ronom chystajú do Hlavného štábu. Ako ho ona so smiechom povzbudzuje a Bill mu dáva rady. Molly už opäť utekala do nemocnice skontrolovať aj svoje druhé dieťa. Artur odišiel zároveň so Snapom. A Harry pri nej sedel a šepkal jej o tom, že to bude zajtra lepšie. Len sa k nemu pritisla a svoju beznádej skrývala za mlčanlivosťou. Nechcela mu hovoriť o tom, že ona vieru stráca. A to dosť rázne.

------

„Takže, moji drahí kandidáti na fénixstvo,“ veselo sa na nich škľabil Sirius. „Síce neverím, že by sa vám podarilo niečo dostať z môjho krstného syna,“ zaceril sa. Harry podľa očakávania ostal pri Ginny. „Ale i tak. Keďže ste traja a nám sa nechce čakať, kým každý z vás spraví skúšku, budete ju robiť spoločne. Rozhodol tak profesor Dumbledore. Chce preveriť najmä váš zmysel pre spoluprácu, kolegialitu a ochotu vzájomne si pomôcť. Má na to svoje dôvody a my asi tušíme, aké to sú,“ povytiahol obočie. Ron s Dracom po sebe znechutene pozreli. „V Rokforte budete musieť spolupracovať, tak si to teraz overíme. Očakávajte to najhoršie, nikto nebude mať s vami zľutovanie. Ani s tebou, Hermiona,“ usmial sa na ňu. Podozrievavo zvraštila obočie. „Tak sa do toho pustime. Je pred vami akási prekážková dráha a vaša úloha je veľmi jednoduchá. Dostať sa až na koniec. Ako si poradíte, je len vaša vec. Nech sa páči,“ zachechtal sa a odišiel. Ostali zarazene stáť pred schodmi do podzemia. Presne na tom istom mieste, ako stál pred vyše rokom aj Harry a koketoval s myšlienkou, že ujde. Zdalo sa, že sú na tom rovnako.

„No, myslím, že by sme mali ísť,“ nadhodila Hermiona a prebehla ich očami. Ron preglgol.

„Asi áno,“ pritakal. „Tu rozhodne koniec dráhy nie je,“ silene sa zachechtal.

„Tak poďme,“ ozval sa Draco a rozsvietil si prútik. Nasledovali jeho príklad a schádzali po schodoch. „Dávajte pozor na najmenší pohyb,“ zavelil. Ron prevrátil oči, keby to nepovedal, tak by im to nenapadlo. Chytil Hermionu za ruku a ostražito sliedil. Stále ešte pociťoval nervozitu, ale darilo sa mu ju maskovať. Hermiona bola síce bledšia ako obvykle, ale odhodlaná k hocičomu. A Malfoya viac rozčuľovalo, že si ju tak drží pri tele ako možnosť, že by na nich vyskočil nejaký Fénix. Prišli až na koniec chodby, kde svietili fakle a kde boli tri diery, vedúce ďalej do útrob zeme.

„Je tu lístok,“ zašepkal Ron a zdvíhal ho zo zeme. „Počúvajte...

Máte len jeden pokus na zakričanie odpovede na hádanku. Heslo, ktoré vám odhalí tú správnu cestu, sa skrýva za týmito indíciami:

-síce malý, ale o to krutejší, v ruke zvierajúci girdenejskú čašu

-obraz Ferentina

-bola tu vždy a nás čaká tiež

...a to je všetko,“ dočítal a hodil po nich spýtavý pohľad. „Máte nejaké teórie?“

„No, Ferentino bol významný čarodejnícky maliar v štrnástom storočí,“ spustila Hermiona s typickým zamysleným výrazom. „Ale namaľoval veľa obrazov. Neviem, ktorý tým myslia.“

„Ferentino?“ zaškľabil sa Malfoy. „Weasley, poznáš nejakého Ferentina?“

„Ani zbežne,“ zaceril sa naspäť. „Ale Mia pozná veľa vecí,“ dodal významne a pozrel na ňu.

„Ste otrasní. Obaja,“ zavrtela hlavou. „Dejiny mágie, piaty ročník a kapitola o čarodejníckych umelcoch. Asi vám to nič nehovorí,“ Obaja zavrteli hlavou. „Jasne. Keďže nevieme, o ktorý obraz ide. Čo tá girdenejská čaša?“

„To asi nerozlúštiš?“ uškrnul sa Malfoy. Zamračila sa naňho, nevinne mykol plecami. Ron bol zahĺbený v myšlienkach.

„Mne to niečo hovorí,“ mrmlal a úporne vraštil obočie. „Myslím, že mi o nej hovoril niektorý z bratov,“ uvažoval. Tí dvaja ho pozorne sledovali. „Áno, bol to Bill. Rozprával mi o nej vtedy, keď mal ísť pracovať do Egypta, k raráškom. Síce malý, raráškovia sú malí a krutejší. No áno, girdenejskú čašu, plnú krvi čarodejníkov. Áno,“ vyhŕkol a s úsmevom sa na nich díval.

„Tak sa už vytlač,“ súril ho Malfoy. Zamračil sa.

„Girdenejskú čašu plnú krvi čarodejníkov zvieral v ruke raráškovský veliteľ, nespomeniem si na jeho meno, ale pil ju pred a po každej útočnej akcii, ktorú podnikal na čarodejníkov v Afrike. Bol krutý, neľútostný, dlhé roky viedol nemilosrdné boje, vyvražďoval ich, bezohľadne,“ dodal a zadíval sa na nich.

„Hm, a aká indícia z toho vyplýva?“ dumal Malfoy. „Krv? Boj? Rarášok? Alebo nebodaj Afrika? Vražda?“

„Ferentino maľoval väčšinou čarodejnícke objekty. Hrady, krajiny. Len jeden obraz bol špecifický,“ Hermiona listovala v pamäti. „Na jednom obraze bola matka, s plačom sa lúčiaca so svojím synom, ktorý odchádza do vojny. Asi si teraz nespomeniem na názov. Bolo to niečo ako,“ vyzerala nešťastne.

„Mia, je jedno, ako sa ten obraz volá,“ jemne ju upozornil Ron. „Ten určite nebude indíciou.“ Podráždene po ňom zazerala.

„Takže do vojny. Aj ten rarášok viedol vojny,“ premýšľal Malfoy.

„No, skôr boje,“ namietol Ron. „A asi to nebude jedno, keď máme len jeden pokus.“

„Áno, ale na papieriku sa píše, že ona tu bola vždy. Tak by to mala byť vojna a nie boj. To by tam písali, že on,“ protestoval.

„A nemôže to byť bitka?“ skúsila Hermiona. „Aj to je ona.“

„Nie,“ Draco zavrtel hlavou. „V najstarších čarodejníckych kronikách sa píše len o vojnách, či bojoch. Bitky im pripadali skôr muklovské, také nehodné čarodejníkov. Rozumiete?“

„Nie, Malfoy. Nás stratégie vojen nikdy nezaujímali.“

„Tak to máš smolu,“ vrkol po ňom. „Bude to vojna. Veď aj Dumbledore spomína záverečnú vojnu, ktorá sa blíži.“

„To je pravda,“ odsúhlasila mu to Hermiona. „Ja som za vojnu. aj vy?“

Malfoy okamžite prikývol. Ron síce tiež, ale nezabudol vraždiť Malfoya pohľadom. Ten mu to vracal podobne. Hermiona len prevrátila oči, chytila Rona za ruku a vykríkla heslo. Malfoy sa vzápätí spokojne zaškľabil, nad jednou z dier sa rozžiarila fakľa a ukazovala im cestu. Ron len prikývol a už sa cez ňu predieral. Hermiona sa na Draca usmiala, aby nasledovala svojho priateľa. Za jej chrbtom sa Draco usmial ešte viac. Keby vedeli, akou skúškou prechádzal Harry pred nimi, zistili by, že tuto sa ich podobnosť končí. Stáli na kamennej lávke a pod nimi, ako aj ďaleko pred nimi, bola priepasť. Vyzerala hlboká, zovrelo im srdce. Po krajoch lávky sa ťahali povrazy, jediná zábrana pred možným pádom. Nestihli sa ani poriadne zorientovať, keď im do tvári zavial vietor nesúci so sebou zrniečka tyrkysového prášku. Nadýchali sa ho.

„To bol halucinogénny prášok,“ šepla Hermiona, keď sa spamätali a opäť sa im zjavila priepasť. „Prestáva účinkovať po pätnástich minútach. Pamätajte si, nič, čo uvidíte nie je pravda. Bude to len vaša predstava. Nenechajte sa zlákať, inak sme skončili.“

„Čo tak ostať tu stáť tých pätnásť minút a až potom ísť?“ nevinne nadhodil Ron.

„Určite by to na nás fúkli znova,“ mračila sa Hermiona.

„Si strašne statočný, Weasley,“ sarkasticky sa naňho zaceril Malfoy a odhodlane vykročil. Ron mu za chrbtom rukami naznačil škrtenie krku, Hermiona ho mykla za rameno a s mierne zvrašteným obočím ho pobádala dopredu. Len sa zaškľabil. Päť minút šli opatrne po lávke, očami strieľali z jednej strany na druhú. Ani jednému sa nechcelo pozrieť do bezodnej ničoty pod nimi. Srdcia im prudko bili a nervy mali napäté. Ani jeden neprehovoril. A potom sa to stalo.

Zbadal ju. Takú krásnu, ako bývala vždy, takú živú, ako by si ani nepredstavoval. Zabúdal na realitu, zabúdal na skúšku, upriamil sa len na ňu. Volala ho, na tvári úsmev. Okolo nej sa rozprestierala zeleň a kvety. Chcel ísť za ňou. Bola to skutočnosť, taká nádherná a tak blízko. Natiahol za ňou ruku. Chcel, aby ho opäť objala, aby ho pohladila po hlave a povedala, ako strašne ho miluje. Prihovárala sa mu, lákala ho a on sa rozhodol ju poslúchnuť. Už nebol ďaleko, končekmi prstov sa dotýkal jej dlane. Po tvári mu stekali slzy šťastia. Bola živá a bola tu. Srdce mu od radosti plesalo a stačilo už len málo...

„Malfoy, do čerta, spamätaj sa!“ Ron stál pred ním a z celej sily ho odtláčal od priepasti. Hermiona ho ťahala za ruky. „Somár, skoro si tam tresol,“ mračil sa naňho, zjavne toho mal plné zuby. „Máš neuveriteľnú silu.“

„Videl si svoju matku, však?“ Hermiona pri ňom čupela a uprene sa naňho dívala. Prikývol. Zrazu si všetko uvedomil. Bol to len prelud, nebola to skutočnosť. Je mŕtva, už nikdy sa nevráti. Rýchlo si zotieral slzy, ktoré sa v momente menili na slzy smútku.

„Ďakujem, že ste mi v tom zabránili,“ povedal, keď sa s odhodlaním opäť postavil.

„No, popravde, chvíľu som uvažoval, že ťa tam nechám spadnúť.“

„Vážne? To by som teda nečakal,“ odvetil jedovito.

„Prestaňte. Myslím, že by sme sa mali pobrať ďalej,“ vložila sa im do toho Hermiona. „A dávajme pozor jeden na druhého. Nech sa to už neopakuje.“

Obom venovala zamračený pohľad. Malfoy len prikývol a pokračoval v ceste. Ron mykol plecami a ona prevrátila oči. Zostávajúce metre prešli bez toho, aby hlavu otočili do strany a riskovali tým zjavenie sa opäť nejakej halucinácie. Dostali sa až na koniec, kde sa nachádzali dvere. Ostražito ich otvárali, prútiky držali v pohotovostnej polohe. Nič sa nedialo, odhodlali sa vstúpiť.

V miestnosti boli porozhadzované kamenné kvádre, rozhodli sa čupnúť za jeden z nich. Zatiaľ sa nič nedialo, nezačuli žiaden zvuk. Hermiona na nich hodila spýtavý pohľad.

„Čo teraz?“ šepla, keď si dali hlavy k sebe. „Predpokladám, že sú poskrývaní. A ďalšie dvere sú na druhej strane. Budeme musieť k nim.“

„To áno,“ pritakal Malfoy. Ron nazeral ponad kameň.

„Je tam šesť takýchto kvádrov a nevieme, koľko ich tam je. Myslím, že ani jednému z nás sa nechce priamo bojovať s Fénixmi,“ pozeral im do tvári. „Čo keby sme my s Malfoyom kúzlom nadvihli kameň a ak tam niekto bude, ty ho omráčiš?“ navrhol.

„Myslíš, že bude tvoje kúzlo dosť silné?“

„Vsaď sa.“

„Ticho buďte,“ zahriakla ich Hermiona. „Skúsiť to môžeme, ale počítam s tým, že tým ich vyprovokujeme.“

„K boju aj tak skôr či neskôr príde,“ zareagoval Malfoy. Prikývnutím si to potvrdili.

Spoločne namierili na jeden z ťažkých kvádrov a sústredene ho nadvihovali. Hermiona striehla s pripraveným prútikom, ale žiaden Fénix sa tam nenachádzal. Opatrne ho pokladali na zem. Pokračovali druhým, tam bola situácia rovnaká. Až pri treťom mali šťastie, avšak Hermiona stihla akurát páliť po vyprovokovanom Fénixovi zahalenom v červenom plášti. Toho prebral z nečinnosti nadvihujúci sa kameň a opätoval jej paľbu. Podarilo sa jej popod nadvihnutý kameň Fénixovi zviazať nohy. Krátko po padnutí tela sa ozvalo aj buchnutie kameňa. Fénix mal síce zviazané nohy, ale ľahko sa mohol vyslobodiť. S určitosťou vedeli, že tam minimálne jeden je. Nič sa však nedialo, hluk nevyprovokoval nikoho ďalšieho. Mlčky sa rozhodli pokračovať a zdvihli aj štvrtý kameň. A potom piaty. Bolo to neuveriteľné, ale skutočne sa tam nachádzal len jeden Fénix. Ani šiesty kameň neskrýval Fénixa.

„No tak vylez. Sme traja a ty si sám,“ škľabil sa Ron.

„A nepomôže ti ani fénixstvo,“ Malfoy nezaostával.

„Chceme vás požiadať, aby ste sa vzdali dobrovoľne a nenútili nás k boju,“ navrhovala Hermiona diplomatickým tónom. Obaja na ňu neveriacky hľadeli. „Myslím, že skutočne nemáte príliš šancí proti nám trom.“

„Myslíte?“ ozval sa priškrtený hlas. „Ale asi sa o tom nepresvedčíme, keď tu budú tie kamene,“ znel posmešne. Vzápätí zmizli všetky kamene a oni ostali prekvapení a nepripravení. Stačili dva švihnutia prútikom a Ron s Malfoyom ležali zviazaní na zemi. Hermiona pálila po Fénixovi a ten jej zaklínadlá odvracal. Dokázala bojovať len pár sekúnd, než ju odzbrojil a zviazal.

„Čo ste to mali za reči?“ pristúpil k nim. Spoza plášťa sa na nich škľabila Snapova tvár. „Akí ste teraz statoční,“ zazeral na Rona a Draca. „No, myslím, že som vás troch zvládol a teraz, keď dovolíte, odnesiem si slečnu Grangerovú a vy budete mať možnosť si ju ísť zachrániť,“ privolal si jej prútik a prehodil si ju cez plece.

„Ale to nemôžete,“ vrčal Ron a metal sa na zemi.

„Tak mi v tom zabráňte, pán Weasley,“ sarkasticky natiahol. „Ticho, slečna Grangerová. Nepištite,“ a zabuchol za sebou protiľahlé dvere.

„Kretén!“ vyštekol Ron.

„Prestaň,“ zahriakol ho Malfoy. „Je to len hra.“

„Ja seriem na hru.“

„V skutočnosti by ju mohol odniesť smrťožrút. Nechaj už toho krútenia, za tebou sú prútiky, tak sa k nim pokús dostať.“

Ron naňho zazeral, ale potom otočil hlavu. Mal pravdu. Horko-ťažko sa pregúľal až k nim, pod chrbtom nahmatal jeden prútik a zachytil ho medzi prsty. Zaťal zuby, rátal s tým, že nenamieri dobre a pretínacie zaklínadlo okrem povrazov zareže aj do jeho rúk. A mal pravdu. Ruky mal síce voľné, ale krvácal. Snažil sa zastaviť vytekajúcu krv kúzlom, ale neovládal to. Zahrešil a vyslobodil si aj nohy.

„Tak rozviažeš ma?“ vrkol po ňom Malfoy.

„Najradšej by som ťa tu nechal,“ odvrkol mu naspäť. Zranené zápästie si tlačil k bruchu, v ruke zvieral aj jeho prútik.

„Fajn, tak bež, ale týmto spôsobom sa ďaleko nedostaneš. Za chvíľu ti ostane len málo krvi,“ škľabil sa naňho.

„Neznášam ťa,“ zavrčal a rozviazal ho.

„Ja ťa mám rád presne tak isto,“ sykol, chytil mu zápästie a kúzlom zastavil krvácanie. „Tak poďme.“

Dobehli k dverám a opatrne ich otvárali. Pred nimi sa vynoril lesík s riedko rastúcimi stromami, zem bola pokrytá mäkkým machom. Každý sa postavil za jeden strom.

„A teraz?“ sykol Ron na Malfoya.

„Opatrne dopredu. Rovno za nosom, budeme sa kryť.“

Prikývol a hlavou ho vyzval k pohybu. Pripravil sa a sledoval, ako Malfoy rýchlo prebehol k najbližšiemu stromu. Teraz bol na rade on, Malfoy ho istil. Ich kroky boli tlmené machom, nerobili žiaden hluk. Niekoľko krát sa prestriedali, vzájomne sa zabezpečovali a postúpili o dobrých dvesto metrov, keď sa priamo proti nim zjavila lúka. Videli Hermionu zviazanú a ležiacu na zemi, okolo nej bolo päť sediacich a zahalených postáv. Zdalo sa, že ich nezačuli, boli zabraní do diskusie. Niesol sa k nim tlmený hovor a zjavne ich neregistrovali. Malfoy sa prisunul k Ronovi, obaja ležali pri strome v machu a pozerali na obrázok pred sebou. Trocha ich kryla aj tráva, ktorá vyrastala na lúke.

„Nezdá sa ti to príliš jednoduché?“ obrátil sa na svojho červenovlasého kolegu.

„Čo je jednoduché na piatich Fénixoch?“ šepol a neveriacky sa díval na bývalého Slizolinčana.

„Ja neviem. Celá tá skúška je akási zvláštna. Žiaden boj. Akoby skúšali skutočne len schopnosť našej spolupráce,“ mykol plecami.

„Tak čo navrhuješ?“ zaškľabil sa naňho. „Pôjdeme k nim a objímajúc sa budeme prisahať našu lásku?“

„Si magor.“

„Jasne, to isté si myslím o tebe.“

„Dvoch by sme dostali hneď. Ale čo tí ďalší traja?“

„Keď tam sedí Sirius, Lupin alebo Snape, tak si asi nevrzneme.“

„Asi nie.“

„Ako rýchlo by si sa naučil jedno zaklínadlo?“ obrátil sa naňho Ron.

„Šibe ti? Teraz nie je čas na učenie.“

„Počkaj. Je to celkom jednoduché. Na dvoch by sme mohli použiť mätúce zaklínadlo. Učili sme sa ho s Harrym. Nič si nevšimnú. A potom druhých dvoch omráčiť, spoločne sa postarať o posledného. A malo by to stačiť, než sa začarovaní dvaja spamätajú a doraziť ich. Čo povieš? Keď skúšajú našu spoluprácu, toto by mohlo vyjsť.“

Malfoy po ňom neveriacky gánil. Potom pozrel na osoby sediace okolo zviazanej Hermiony. A zase sa zadíval na Rona. Možno by to mohlo byť skutočne účinné. Možno to nie je až taký veľký blbec, ako si o ňom myslí.

„Ako znie to zaklínadlo?“ privolil.

Ron sa zaceril a vysvetlil mu kúzlo Confusio, ktoré niekoľkokrát úspešne použili aj v duelantskom turnaji. Malfoyovi nebolo treba príliš času, aby si ho osvojil. Skúsil ho aj na Ronovi a s úškľabkom pozeral, ako sa snaží zorientovať. Po piatich minútach boli pripravení k akcii. Malfoy sykol, že začnú z kraja a toho posledného si nechajú na záver.

A tak aj spravili. Najprv namierili na dvoch Fénixov a tí pod ich kúzlom začali nechápavo krútiť hlavami. Vzápätí leteli dve dobre mierené červené lúče na dvoch ďalších, ktorí padli. To už ale posledný pálil do miest, odkiaľ videl priletieť zaklínadlá. Pokúšali sa ho dostať, ale ich pokusy úspešne odvracal. Kolenačky sa posúval do strany. Ronovi napadlo, že mätúce zaklínadlo nebude mať dlhé trvanie a tak jedného nechápavca omráčil. Prebral ho až lúč, ktorý sa zaryl blízko jeho ruky. Pálil po Fénixovi, rovnako aj Malfoy. Lenže už sa proti nim staval aj druhý Fénix. Malfoy to zbadal na poslednú chvíľu a nechal Weasleyho, aby zamestnával prvého. Podrazil mu nohy a než sa stihol opäť postaviť, omráčil ho. Opäť sa sústredili na posledného Fénixa, ktorý odhodlane stál. Zakričal na Weasleyho, aby sa zameral na jeho nohy, pokým ho on zamestnával útokmi na hlavu. Aj keby bol akokoľvek schopný, nedokázal sa kryť dvom útokom na úplne odlišné časti tela. Weasleyho zaklínadlo mu zasiahlo kolená a on sa klátil k zemi. Rozhodil ruky a to mu bolo osudné. Dorazil ho Malfoyov lúč.

„Fajn, poďme,“ zavelil Malfoy a opatrne sa približovali k Hermione. Očami striehli medzi stromy, ktoré obklopovali lúku. Prikľakli k nej. Bola v poriadku, len bola umlčaná kúzlom Oslobodili ju.

„Už som si myslela, že sa na mňa vykašlete,“ hlesla a naťahovala si skrehnuté kosti. V momente objímala Rona.

„Máme problém,“ vrkol Malfoy. Obaja sa spamätali. Okolo nich sa uzatváral kruh červených postáv mieriacich na nich prútikmi.

„Z tohto sa už asi nevysekáme,“ prehlásil Ron, zvieral prútik, ale skutočne nevedel, na ktorú osobu má najskôr mieriť.

„Zvládli ste to,“ zachechtala sa jedna postava. Ronovi od úľavy klesla ruka. „Vážne, už máte po tom.“ Sirius si škeriac sťahoval kapucňu. A to isté robili aj ostatní. Malfoy neveriacky zazeral, Hermiona sa začala uškŕňať. „Celá vaša skúška bola naozaj zameraná len na overenie si vašej schopnosti spolupráce. A to najmä vás dvoch,“ ukázal na chlapcov, ktorý po sebe zahliadali. „Dumbledore si to tak želal. Presvedčili ste nás, ale najmä samých seba, že dokážete vychádzať, hoci len vo vypätej situácii. A keď toto bola len skúška, sme si istí, že to dokážete aj v skutočnosti.“

Prebrali omráčených Fénixov, medzi nimi aj Freda s Georgeom. Ron natešene objímal Hermionu. Prijímali gratulácie od všetkých prítomných, takmer všetkých Weasleyovcov, Siriusa, Lupina, Tonksovej a prítomná bola dokonca aj McGonagallová. Jediný, kto im negratuloval, bol Snape. Vyzeral otrávene a nedôverčivo zazeral po Ronovi. Ako sa dozvedeli, Dumbledore by sa mal ukázať až na schôdzi. Malfoy podal oficiálne ruku Ronovi a potom aj Hermione. Aj keď by ju najradšej opäť zovrel v náručí.

„Zajtra o druhej zložíte prísahu a potom sa zúčastníte prvej schôdze ako Fénixy.“

------

„Bolo to fantastické!“ nadchýnal sa Ron pred večerou.

„Mal by si mlčať,“ upozornil ho Bill. „Nemôžeš hovoriť o skúške. Ešte je tu Ginny a tá by o nej nemala vedieť.“

„Ginny žiadnu skúšku robiť nebude,“ rezolútne zamietla Molly a postavila na stôl hrniec s mäsom. „Do žiadneho Rádu nepôjde. Stačí, že už ste tam všetci. Ona nie.“

„Jasne,“ vrkla. Jej nálada v priebehu dňa kriticky klesala. Nebadala žiadne známky zlepšenia. Len sa snažila príliš neznechutiť Harryho, ktorý bol stále pri nej a nepretržite rozprával o hlúpostiach. Snažil sa jej zdvihnúť náladu, niečím ju rozveseliť. Keď aj odpovedala, boli to len holé vety. „Nechápem, čo by som tam aj robila. K čomu by som sa hodila.“

„Ginny, ja som to tak nemyslela,“ zarazila sa Molly.

„Viem ako si to myslela,“ zamračene povzdychla. Okamžite sa jej dlaň spojila z Harryho. „Prepáč, viem, že by si ma tam nechcela, ani keby som nebola slepá.“

„Ty neostaneš slepá,“ presviedčala ju Hermiona. Dvojčatá sedeli so zarazenými pohľadmi vrazenými do stola.

„Neostanem,“ šepla nepresvedčivo.

„No, zajtra sa chystá veľká schôdza a príde aj Susan,“ Sirius v momente prehadzoval tému. „Prebehne posledná previerka a potom už ostane len Stewart.“

„A Furson?“ opýtal sa Harry.

„Podľa jeho susedov je s rodinou niekde na dovolenke. Do troch dní by sa mal vrátiť. Pôsobí nevinne, uvidíme, keď ho chytíme pod krk.“

Počúvala následnú diskusiu a snažila sa dostať do seba čo najviac jedla.

------

Posledný pokus o nápravu kúzlom. Potom bude všetko len o nádeji a viere. Bude uzavretá len vo svojej nevidomej, čiernej realite. Ale bude sama. Všetci okolo nej žijú ďalej. Ron je hrdý na svoje fénixstvo, Hermiona ho s úsmevom podporuje. Tatko je zamestnaný Ministerstvom, mamka okrem nej aj Percym. Dvojčatá chodia do obchodu a dnes sa rozhodol aj Bill ísť naspäť do práce. Sú tu Grangerovci. A vlastne ani nie sú. On chodí s tatkom a ona sa hrabe v záhrade spolu s Fleur. Všetci žijú ďalej, okrem Harryho. Nepohne sa od nej, nepretržite a neúnavne sa ju pokúša rozptýliť. Bolí ju to, čím ďalej tým viac sa ho snaží od seba odohnať. Najprv bola protivná, potom mlčala. Nereaguje na nič. Včera mal byť na skúške. Mal sa zúčastniť previerky svojich priateľov, celé leto im to škodoradostne sľuboval. Zostal pri nej. Vyčítala mu to, ale on bol spokojný. Robilo mu potešenie robiť jej oči, vodiť ju za ručičku, podávať jej veci. Stále dokola. Milovala ho za to a nenávidela. Musí s tým skončiť, čím skôr.

„Ako to vyzerá teraz?“ s nádejou sa opýtal Snape. Srdce jej prudko búchalo. Bála sa ich otvoriť. Mala strach zažiť sklamanie, ktoré bude už definitívne. Harry jej povzbudivo stisol ruku, dodával jej silu. Cítila, že sa nad ňu nahol, chcel, aby jeho tvár bola prvá, ktorú uvidí. A to ju povzbudilo. Opatrne odchyľovala viečka, slabý záblesk svetla, zelenosť jeho očí, jeho úsmev a tma.  

„Tak ako včera,“ už nevládala prehĺtať slzy. Rozplakala sa. „Videla som tvoje oči aj úsmev. Na chvíľu,“ šepkala mu do ramena.

„A nejaké ďalšie zmeny?“ pýtal sa Snape. Pretrela si oči a pozornejšie sa zamerala na tmu.

„Možno. Kúsok bledšie miesta.“ Harry ju pevne stískal. „Nie som si istá, možno je to skutočne len moje želanie. Keby sa mi aspoň občas mihlo pred očami svetlo. Keby tých svetlých miest bolo viac...“

„Už to bude len lepšie,“ ozvala sa Molly a hladila ju po hlave. „Však, pán profesor,“ pozrela naňho.

„Myslím, že áno. Sú tu známky istého zlepšenia, aj keď nie zďaleka takého, ako by sme si želali. Ale aj včera, aj dnes ste niečo videli. Teraz už len dúfať, že k výraznejšiemu zlepšeniu príde čoskoro. Zvýšim vám dávku elixírov, budete brať tri denne. Avšak dávajte pozor na zranenia. Vaša krv bude dosť riedka, jej zloženie bude značne rozvrátené a zastavovanie prípadného krvácania by mohlo byť komplikované.“

Prikývla. Len preto, aby príbuzní videli nejakú reakciu z jej strany. Teraz to už bolo jedno. Odtlačila sa od Harryho a s hlavou položenou na kolenách ho ignorovala. Všetkých ignorovala. Zbytočne sa jej prihovárali, nevnímala. Až s tým nakoniec prestali. Len on pri nej sedel a mlčal spolu s ňou. Cítila, ako ostatní okolo nej opatrne prechádzajú.

------

„Obed!“ húkla po troch hodinách Molly. Boli tu takmer všetci, pripravovali sa na veľkú schôdzu. Znechutene sa postavila. Okamžite mala jeho ruku na svojej.

„Trafím aj sama,“ vrkla a vyšklbla sa.

„Ginn,“ ticho namietol. Nemohla ho vidieť, ale cítila, ako ho zraňuje. Nevadí, preňho to tak bude lepšie. Hmatkajúc prešla až do kuchyne a poslušne si sadla. Nasledoval ju.

„My budeme musieť ísť skôr. Najprv navštívime Félixa,“ radostne hovoril Ron.

„Áno, to je pravda,“ súhlasila Hermiona.

„Nie, že by sme boli z toho nadšení,“ ozval sa Granger, „ale zistili sme, že v čarodejníckom svete je úplne jedno, či ste v Ráde alebo nie. A naša dcéra je na nebezpečenstvo zjavným magnetom.“

„To je skôr Harry, my sa pri ňom len vezieme,“ oponovala.

„A bude onedlho plnoletá aj čo sa týka toho muklovského sveta,“ vložila sa Grangerová. „Takže jej zakazovať vlastne nič ani nemôžeme. Najmä po tom, čo muklovský svet ignoruje a my sme sa už s tým čarodejníckym akosi zžili.“

„Úplne chápem, čo tým chceš povedať,“ pritakala Molly. „Deti si v dnešnej dobe robia čo chcú a na náš názor kašlú.“

„Ešteže nemám deti,“ zaškľabil sa Sirius na dvojčatá. Tí sa zachechtali. „Hneď, ako sa najeme, pôjdem s vami do Hlavného štábu,“ otočil sa na Hermionu a Rona. „Mal by tam byť aj Dumbledore. Preletaxujete sa aj s Dracom k nemu a zložíte skúšku. Malo by sa to stihnúť do hodiny.“

Rozhovory pokračovali, všetci doobedovali a Sirius odišiel spolu s Ronom a Hermionou. Artur zobral Grangera ešte na chvíľu do svojej šopy, kde skúmali muklovské veci. Molly s pani Grangerovou skladali zo stola a Fleur spolu s Billom odišli na slnko. Ešte dva dni bude chodiť do práce len na pol dňa, až potom sa začlení poriadne.

Odišla do izby, jeho pokus o sprevádzanie zamietla. Len si povzdychol a sadol si do kresla. Bolelo ho jej správanie, jej odháňanie. Nevedel, ako jej pomôcť. Najmä, keď jeho pomoc odmietala. A to nielen od neho. Ku všetkým sa správala odmerane, akoby si neželala ich súcit. Zo začiatku to ešte šlo, uvedomoval si, že za to môžu tri nevydarené pokusy. Ale nádej tu predsa stále je. Videla ich, aj keď len na moment. Jej tma sa zmierňuje. A určite sa časom aj stratí. Len treba dúfať.

„Odchádzame na schôdzu,“ vytrhol ho zo zamyslenia Arturov hlas. „Pôjdeš aj ty?“ opatrne sa opýtal.

„Nie. Ostanem,“ dôrazne zavrtel hlavou.

„Myslím, že to každý pochopí. Aj tak sa budú len vítať noví členovia plus tí, ktorých privedie Susan,“ Bill prikyvoval. „Tvoja prítomnosť nie je až taká nutná.“

„Dobre, večer ti potom porozprávame, čo sa dialo,“ zhrnul Artur.

„Skúšaj to, zlatko,“ Molly ho pohladila po pleci. Brala zamĺknutosť svojej dcéry dosť bolestne. Pozeral sa ako odchádza letaxom aj so svojím manželom, hneď za nimi dvojčatá a Bill s Fleur. Teraz vážne nie je zvedavý na žiadnu schôdzu, ani keby sa čo na nej malo riešiť.

„Počúvaj, Harry,“ prisadli si k nemu manželia Grangerovci. Vlastne tu zostali len oni. „Nerozumiem síce tomu čarodejníckemu spôsobu liečby, vlastne po vysvetlení tých elixírov a kúziel, dobre, áno, môže byť. U nás sa hematóm musí okamžite odstrániť, inak pacient umiera. Ale o tom nechcem hovoriť. Tomu, čo sa s ňou deje teraz, rozumiem. Pomaly sa jej vracia zrak, to platí aj u nás. Ty ju musíš presvedčiť, aby to nevzdávala.“

„Ja viem, o nič iné sa nesnažím. Len neviem, ako ďalej,“ hovoril takmer zúfalo.

„Prinúť ju, akokoľvek,“ vložila sa aj Hermionina matka. „Neviem,“ zjavne premýšľala. „Presvedč ju. Vezmi ju na nejaké miesto, ktoré je vám blízke. Na vaše spoločné miesto. Pripomeň jej to, čo ste spolu prežili. Nemáte také miesto?“ skúsila.

„Možno,“ prikývol po chvíli. Áno, za pokus by to stálo. Mohol by ju odtiaľto zobrať. Aby tam boli len oni dvaja. Aby ju prinútil spomínať na ich spoločné šťastné chvíle. Aby ju prinútil veriť. Musí si to len v rýchlosti pripraviť.

------

Kuchyňa v Hlavnom štábe opäť praskala vo švíkoch. Ako vždy pri veľkej schôdzi. S napätím sa očakával návrat Dumbledora a troch nových členov.

„Gratulujeme,“ zborovo sa ozvalo, keď vypadávali z krbu Hermiona, Ron a Draco nasledovaní Dumbledorom. Pristupovali k nim postupne všetci, aby im potriasali pravicou a oficiálne ich medzi sebou privítali. Hermiona bola hrdá, Ron prešťastný a Draco to bral flegmaticky. Aj keď v duchu gratuloval sám sebe. Ďalší významný krok na ceste k normálnemu životu má za sebou.

„Výborne,“ spustil Dumbledore, keď gratulácie pomaly odznievali. „Teraz ešte počkáme na Susan. Podľa priebežných informácií by mala doraziť asi tak,“pozrel na hodinky. „no do desiatich minút by to mala stihnúť.“

„Chcel by som ospravedlniť neprítomnosť Harryho,“ potichu sa ozval Sirius. Vysvetľoval mu, čo sa stalo. Ten len mlčky prikyvoval. Ron aj s Hermionou sa potichu chechtali vtipom dvojčiat, Bill viedol tichú diskusiu s Lupinom a Artur sa bavil s Daltonom a Tonksovou o záležitostiach na Ministerstve.

„Aha, moja nádherná žena sa konečne ráčila dostaviť,“ zazubil sa Sirius na Susan a oblapil ju okolo pása. Nedalo sa prehliadnuť nespokojného zašumenia niekoľkých prítomných, ktorí Susan stále označovali za zradkyňu. Sirius sa zamračil, ona to ignorovala.

„Mám nejaké informácie o tom, čo sa tu všetko udialo,“ šepla mu. „Budeš mi toho musieť dosť porozprávať.“ Mykla hlavou smerom k svojmu bratovi, ktorý po nej hodil jeden úškľabok.

„Iste, tak by sme mohli začať tým, že ti predstavím troch nových členov Rádu,“ ukazoval na decká.

„Aj ja budem musieť predstaviť svojich hostí,“ odvetila, ale vrhla sa k nim, aby ich vyobjímala a pogratulovala. A to dokonca aj prekvapeného Draca. „Som rada, že ste to zvládli,“ stihla ešte dodať.

„Pani Blacková,“ ozval sa s úsmevom Dumbledore. „Keď ste už zagratulovali trom novým anglickým členom Rádu, tak by ste nám mohli predstaviť aj troch európskych,“ neprestával sa usmievať.

„Samozrejme,“ okamžite sa vrhla k dverám, aby vpustila troch cudzincov. „Toto je Ivan Koreško, ukrajinská spojka nášho bývalého Rádu...“ spustila vysvetľovanie, ale bola prerušená.

„Hermiona.“ K prekvapenej Hermione pristupoval jeden z cudzincov a majetnícky ju objal. Ron vedľa nej od zúrivosti červenel. Draco to sledoval so záujmom. „Netušil som, že sa stretneme na takomto mieste. Rád ťa opäť vidím.“ A vtisol jej bozk na ústa, ktorý trval možno dlhšie, než by sa patrilo. Nebola schopná reakcie.

„Viktor. To je ale prekvapenie,“ vyliezlo z nej, podarilo sa jej napriahnuť pravačku a poriadne mu vylepiť.

------

„Ginn,“ začal, keď sa objavil v jej izbe. Pevne sa rozhodol zrealizovať svoj plán.

„Ty nie si na schôdzi?“ opýtala sa, ale hlavu k nemu neotočila.

„Tak sa už so mnou rozprávaš. To je skvelé,“ odvetil.

„Je to veľká schôdza. Asi si nemal chýbať,“ vrkla.

„Ja kašlem na schôdzu,“ zamračil sa.

„Zvláštne. Ešte pred rokom si sa trhal, aby si sa mohol zúčastňovať schôdzí,“ konečne k nemu otočila hlavu. Jej tón bol ľadový, odmeraný.

„To je možno pravda, ale schôdza teraz nie je dôležitá...“

„Ale mala by byť,“ prerušila ho.

„Ginn, prestaň. Dobre vieš, čo...“

„Vidíš, je tu presne to, o čom som hovorila. Načo si zostával? Aby si poskytoval podporu úbohej, nevidomej Ginny? Mal by si ísť na schôdzu. Mal by si žiť a na mňa by si sa mal vykašľať!“

„Už konečne mlč! A hlavne sa prestaň ľutovať!“

„Ja sa ľutujem?“ neveriacky sa naňho osopila.

„Áno, presne to robíš! Nepodarilo sa to troma kúzlami, tak sa naša úbohá Ginny zrútila. Pretože to nešlo tak rýchlo, ako by si predstavovala! A ona sa teraz musí sústrediť len na vieru a to zjavne nezvláda. A zraňuje tým všetkých okolo seba, ktorí by jej chceli pomôcť!“

„Buď ticho,“ zavrčala. „Nepotrebujem pomoc, pretože to zvládnem. Ale sama. Rozumieš? Tak ma nechaj na pokoji.“

„Dobre vieš, že ťa nikdy nenechám na pokoji.“

„Ale ja o to nestojím.“

„Drahá Ginny, uvedom si konečne, že sú na svete ľudia, ktorí by dali neviem čo za to, aby mali aspoň minimum nádeje, ktorú máš ty. A nevzdávajú sa! A to som ťa začal za tvoju silu obdivovať. Vidím, že zbytočne!“

„No, tak sa ti zničili predstavy o mne. A čo s tým mám spraviť?“ natiahla sarkasticky.

„Daj mi šancu ti pomôcť!“

„Nepotrebujem pomoc!

„Ale potrebuješ!“

„Vypadni a nechaj ma na pokoji! Nestaraj sa o mňa.“

„Prestaň!“

„Práve sa s tebou rozchádzam. Dúfam, že si schopný to pochopiť.“

„Chápem len to, že ti totálne preskočilo.“

„Nenávidím ťa a chcem, aby si si ma nevšímal. Bývate tu, takže ťa asi budem stretávať. Chcem ťa však poprosiť, aby si sa mojej izbe vyhýbal.“

„Tak na to zabudni. Povedal som ti, že ma od seba neodoženieš. Žiadnymi slovami. Ani keby si skúšala čokoľvek...“

„Nenávidím ťa! Kvôli tebe sa mi stalo toto! Zmizni z môjho života, kým nie je neskoro.“

Mlčal. Musela sa otočiť, aby zakryla svoje slzy. Nenávidela sa za to.

„Neverím ti,“ hlesol.

„Pokojne môžeš,“ vrkla pomedzi slzy.

A opäť mlčal. Bála sa otočiť. Bála sa pohnúť.

„Vieš, čo?“ ozval sa po chvíli. „Už toho mám vážne po krk.“

TOPlist