10. Dvojitá mágia


„Myslím, že slečna aurorka s naším Harrym pekne máva,“ uškrnul sa strýko dívajúc sa za chrbtami dvoch mladých aurorov, ktorí schádzali do pivnice. Po krátkom predstavení a podaní si rúk, Harry vzal Ginny na prehliadku ešte pred večerou. Významne sa díval na svojich náhradných rodičov a pohľadom ich vyzýval k tomu, aby sa akéhokoľvek vypočúvania vzdali.
                „Keby len,“ nežne sa za nimi dívala aj Cat. „Videl si, čo mal oblečené?“ pozrela na manžela. „Keď som ja priniesla Harrymu čokoľvek iné, než košeľu, oplieskal mi to o hlavu,“ usmiala sa. „Dobre, neoplieskal, ale odmietol si to obliecť. A rifle! Teda, šokovalo ma zistenie, že sem niekoho privedie, ale keď som ho videla takto oblečeného...“
                „Veď vravím, riadne s ním máva.“
                „Nie, je v tom aj niečo iné. Vidím to na ňom. Náš Harry sa zamiloval,“ uprene sa zadívala do očí svojho manžela. Ten zarazene stiahol obočie.
                „To nie je možné,“ protestoval. Harry že sa zamiloval? Neexistuje. „Len jej začal dôverovať. A veriť. Učí ju a ona učí jeho niečomu úplne inému. Nič v tom nemôže byť.“ Určite. Slečna aurorka sa chce ich synovi revanšovať a on jej tiež. Dôverou. Nič iné v tom nevidel a nehľadal a Harry ešte menej.
                „Hlúposť,“ odfrkla si žena. „Poznám tie vaše čarodejnícke sprostosti o rôznych dlhoch a putách a podobne. Nech si myslí a ty tiež, že je v tom len to vaše hlúpe aurorské puto, ja sa ale oklamať nedám.“
                „Myslíš, že by...“ stíchol. Cat prevrátila oči.
                „Myslím. Na nešťastie si Harry neuvedomuje, čo sa s ním deje,“ povzdychla a sadla si za pripravený stôl. „A bude mu trvať rovnako dlho, ako tebe, kým si to uvedomí. Spravili sme chybu, keď sme pri jeho výchove neboli dôraznejší. Ale zase, keby sme boli dôraznejší, zatvrdil by sa ešte viac. Uzavrel by sa do seba a to všetko...“
                „Cat,“ oslovil ju a prisadol si k nej. „Nič viac sme spraviť nemohli. A ty vôbec nie. Mal ťa rád a má a vždy bude. A veľmi. Ibaže ťa k sebe nepúšťal a ja...“ stíchol.
                „Ty si spravil najviac, čo sa dalo. Každý tvoj krok viedol k jeho zlepšeniu. A dobre vieme, aké to bolo ťažké. Nevyčítam to tebe, ani sebe. Len mi je to ľúto. Harry nikdy nežil normálnym životom, nikdy sa nenaučil žiť a teraz bude preňho veľmi ťažké všetko to dohnať. Budem dúfať, že by tá slečna mohla byť preňho niečo, čím som bola ja pre teba,“ usmiala sa na manžela.
                „Ty si vážne myslíš, že by v tom mohla byť láska?“ nechcelo sa mu veriť. Prevrátila oči.
                „Ty si inteligentný. Harry je inteligentný. Ale v niektorých veciach ste proste zadebnení,“ zavrtela hlavou.
                „Ale aj tak,“ rozhodil rukami. „Je to Harry.“
                „Harry je v prvom rade človek. A nech sa rozhodol postaviť k životu kedysi akokoľvek, stále je to syn svojich rodičov. A podľa tvojich slov to boli mimoriadne citliví a milujúci ľudia.“
                „Lily určite,“ prikývol.
                „Tak vidíš,“ usmiala sa spôsobom, akoby vedela viac. „Harryho momentálny spôsob života je len odrazom jeho rozhodnutia. Ale v jeho vnútre musí byť z jeho rodičov veľa. A on sa naučí žiť a užívať si život. A pochopí, že to, čo cíti k svojej partnerke, nie je len nejaké hlúpe puto.“
                „Myslíš?“ stále sa mu nechcelo veriť.
                „Áno, ja myslím. Ty to, prosím, pri tomto nerob,“ chlácholivo ho pohladila po ramene.

------

„Myslím, že boli moji náhradní rodičia absolútne šokovaní,“ usmial sa Harry, keď spolu s Ginny zostúpili do pivnice.
                „Boli absolútne šokovaní,“ potvrdila jeho postreh. „Konečne vyzeráte na to, že máte dvadsaťpäť. Samozrejme ich to šokovalo,“ zaškľabila sa naňho.
                „Ginevra, nerobte si zo mňa žarty. Viete, že sa vám to nemusí vyplatiť,“ upozorňoval mierne výstražne. Odfrkla si.
                „Mali ste už minimálne dvesto možností, kedy ste mi mohli ublížiť a nespravili ste to. Tieto vaše vyhrážky nepadajú na úrodnú pôdu.“
                „Všimol som si,“ prikývol a otváral dvere. „Alebo ich možno šokovalo, že sa niekto dobrovoľne rozhodol pre aurorskú kariéru a pritom vyzerá tak pôvabne a nádherne, ako vy.“
                „Fíha, kompliment! Lepšíte sa, Potter,“ s úškrnom ho štuchla do rebier a vstúpila do miestnosti. Prázdnej. „Tak tu sa zrodil najlepší vyšetrovateľ súčasnosti?“ zvedavo sa obzerala.
                „Tu a na ďalších miestach,“ prikývol.
                „Zrejme to tu bude rovnaké, ako u vás doma, nie?“ pozrela naňho.
                „Iste, bral som si príklad. V tejto miestnosti sme zvádzali súboje, okrem iného. V druhej je hromada harabúrd, ktoré mi strýko začarovával stále komplikovanejšie a ja som ich potom odklínal. Zaujímavejšie veci sa diali vonku. Poďte.“
                Viedol ju zadnými dverami do záhrady. Bol to vlastne dom stojaci úplne mimo. V okruhu niekoľkých desiatok kilometrov sa nenachádzalo nič. V blízkosti bolo mestečko Crosswell, ale to bola jediná známka civilizácie. Stromy obklopujúce dom hustli.
                „Neďaleko je čistinka, kde sme zvádzali súboje,“ prezrádzal ďalšie podrobnosti. „Niekedy sme sa na niekoľko dní stratili v lese s cieľom vystopovať a zneškodniť toho druhého. Cat šalela. Dokázala si predstaviť iné hry, ktoré by mohol hrať dvanásťročný chlapec,“ zaškľabil sa.
                „To určite,“ pozrela naňho. Skutočne zvláštne hry pre malého chlapca.
                „Posilňovňu som si zariadil až doma,“ pomaly prechádzali po pozemku. „Tu to bolo len behanie v lese, rúbanie dreva na zimu, niekoľko dôveryhodných ľudí vozilo drevo z mesta, aby som ho porúbal. Inak mi museli stačiť len stromy.“
                Rozhliadla sa okolo seba. Videla peň so zaseknutou sekerou. Videla stromy, na konáre ktorých sa musel vyťahovať. Videla les, v ktorom behával alebo hrali so strýkom bojové hry. Zbadala hojdačku, zrejme jediný dôkaz, že tu kedysi žilo dieťa. Inak tu nebolo nič. Vôbec nič.
                „Tu je pochovaný môj pes,“ zastavil pri strome, pod ktorým bol kameň nahradzujúci náhrobok s vysekaným menom.
                „Cady,“ zadívala sa šéfovi do očí. Smutne sa pousmial.
                „Biely labrador. Mal som ho trinásť rokov. Volal sa Cady, skrátene Cadmus,“ díval sa na náhrobok.
                „Peverell?“ pochopila. Prikývol. Poznala čarodejnícke rozprávky a došlo jej to. „A to meno ste mu vybrali vy?“ stiahla obočie. Znova mlčky prikývol. „Koľko ste mali rokov?“ potichu sa spýtala. Konečne na ňu pozrel.
                „Päť.“
                „Ale to je...“ šokovane zmĺkla. Obdivuhodné a desivé zároveň. Päťročný chlapec takýmto spôsobom prejavil svoju túžbu priviesť si rodičov naspäť. Kameňom oživenia. Mykol plecami a znova sa zadíval na náhrobok. Jej pohľad na šéfa sa znova o čosi zmenil. Bol to jeho jediný kamarát. Iného nemal, nikdy.
                „Možno sa to bude zdať šialené,“ krivo sa posumial. „On mi rozumel, viete? Všetkému, čo som mu hovoril. A ja som rozumel jemu. Keď som mal osemnásť, šiel som skúsiť aurorský výcvik. A uspel som. Chystal som sa presťahovať, žiť sám, jeho som chcel vziať so sebou. Ale on nechcel. A umrel,“ zamračil sa. „Jednoducho... proste umrel. Nechcel odtiaľto odísť a nechcel ani to, aby som odišiel ja. Tu nám bolo dobre.“
                „Možno to tak nebolo,“ okamžite sa ozvala. Pochopila, že toto je niečo, čo ho neuveriteľne mrzí.
                „Možno,“ mykol plecami. „Možno umrel len na starobu, ale ja si aj tak myslím, že si myslel, že som ho ja zradil, keď som chcel odísť.“
                „Ale to je hlúposť,“ prerušila ho.
                „Horšie na tom je ale to, že si ja myslím, že ma zradil.“
                „Už ticho,“ znova ho prerušila. Predstúpila pred neho a objala ho. Nech by si myslel čokoľvek a nech by zareagoval akokoľvek, teraz na to kašľala. Pevne ho zovrela a on sa poddal. Bol to jeho jediný kamarát a určite ho musí mrzieť, čo sa stalo. „A možno je to naopak,“ potichu sa ozvala.
                „Ako naopak?“ spýtal sa zvláštnym, smutným a bolestným tónom.
                „Možno vám len nechcel stáť v ceste. Možno si myslel, že by ste kvôli nemu ostali a on vás nechcel zdržovať.“
                „Ale to je hlúposť,“ zavrtel hlavou.
                „Rovnakou, akou je vaša úvaha,“ pozrela mu do očí. Neprestávala ho objímať a on sa na ňu zarazene pozrel.
                „Ja som ale nechcel ostať.“
                „On to ale nevedel. Ako ste povedali, rozumel vám. Čítať vaše myšlienky ale nevedel. Mali by ste to brať takto, inak sa tej bolesti nikdy nezbavíte,“ jemne mu dohovárala. Jeho obočie sa stiahlo ešte viac, pretože sa vážne skúsil na to pozrieť iným spôsobom.
                „Možno,“ privolil po niekoľkých minútach ticha. „Ďakujem,“ hlesol, keď sa pustili. Posledný krát sa pozrel na náhrobok. „Mali by sme ísť dnu a vy skúsite typickú muklovskú večeru.“
                Uchopil ju za ruku a viedol do domu, v ktorom vyrástol. Od náhrobku, kde odpočíval jeho jediný priateľ. S možno o niečo menším pocitom viny.

------

„Dobre stačí!“ zvolal Harry.
                Znova po sebe pálili zaklínadlá, ktoré boli o poznanie drsnejšie.
                „Prečo? Baví ma to,“ zamračila sa. A potom uškrnula. „Alebo som vás už prekonávala a to by vaše ego nerozdýchalo?“ zazubila sa.
                „No to iste,“ odfrkol si a podával jej fľašu s vodou a uterák. Bola prepotená, avšak ani on nebol úplne najsuchší. „Ovládate všetko, čo potrebujete.“
                „Tomu neverím,“ prerušila ho nespokojne.
                „Je to pravda a neskáčte mi do reči,“ zamračil sa. „Samozrejme budeme stále trénovať, musíte ešte nabrať nejaké sily, rozhodnosť, presnosť a rýchlosť, ale ovládate všetko a viac, než ostatní aurori.“
                „Ale...“
                „Mlčte!“ zagánil. „Toto je môj výcvik,“ uprene jej hľadel do očí. Nevyzerala spokojne. „Musíme sa zamerať na liečiteľstvo a ošetrovateľstvo, ktoré ste zanedbali a ktoré je veľmi dôležité. Súhlasíte?“
                „Áno, ale...“
                „V poriadku. A ešte by som vám chcel niečo prezradiť,“ uškrnul sa takým spôsobom, že spozornela.
                „Chcete mi prezradiť nejaké vaše tajomstvo?“ pochopila to. Významne zamrkal. „Tak na to si musím sadnúť,“ vydýchla a skutočne sa usadila na zem pozorne sa naňho dívajú. Niekoľko sekúnd sa na ňu hľadel a čakal, čo z nej ešte vypadne. Nič sa nedialo.
                „Dobre, Chcel by som vám niečo ukázať,“ zatváril sa samoľúbo.
                „Toho som už videla,“ mávla rukou. Skutočne mu trvalo tri sekundy, než mu došlo, čo tým myslí.
                „Weasleyová!“ štekol po nej. Len sa potichu hihňala. „Ste,“ proste neodolateľná, „nemožná,“ zavrčal nespokojne. Počkal pár sekúnd, kým sa neupokojila. „Poďme sa venovať tomu, čomu máme. Niečo vám ukážem,“ výstražne po nej zazeral. Nevyzerala však, že by sa ho chystala niečím prerušiť, len sa uškŕňala pod nos.
                Vzápätí sa však mala zaraziť. Postavil sa pred ňu a spod teplákov vytiahol druhý prútik. Obe ruky s prútikmi napriahol a z oboch vyleteli lúče, ktoré sa zastavili na protiľahlej stene. Šokovane vydýchla.
                „Ale to je...“ pozrela naňho prekvapene. A fascinovane. „Dvojitá mágia?“
                „Správne,“ znova sa zatváril samoľúbo.
                „Ako sa vám to podarilo?“ okamžite bola nadchnutá a nervózne si poposadla. „Mala by to byť len legenda, nie? Teda, Bill mi o tom vravel, ale vraj je nemožné sa to naučiť.“
                „Celkom zjavne nie je,“ uškrnul sa a prisadol si k nej. „Niečo vám prezradím. Ako už viete, vo svojom živote som prečítal kvantum kníh o mágii a kúzlach. Niektoré z nich sú skutočne len hlúposti, prípadne teórie, predpoklady a úvahy... hlúpe návody, ktorými autori vyťahujú z čarodejníkov peniaze a v ktorých sa píše, ako sa čo najrýchlejšie a najzaručenejšie naučiť hocičo, napríklad aj dvojitú mágiu. V každej legende je ale zrniečko pravdy a skutočne žilo pár čarodejníkov, ktorí dvojitú mágiu ovládali. A ako ste videli, nie je to somarina. Skúšal som to roky a napokon sa mi to podarilo. Nie je to stopercentné, potrebujem sa tomu venovať možno ešte roky, ale už teraz som schopný pri úplnej koncentrácii a sústredení vypustiť dva lúče naraz.“
                „Chcem sa to naučiť,“ netrpezlivo z nej vyšlo.
                „Áno, tomu verím,“ pousmial sa na ňu. „Ale ani ja to ešte neviem a možno nikdy nebudem vedieť poriadne používať.“
                „Ale možno áno. A keď áno, chcem to vedieť tiež,“ pevne prehlásila. Musel sa pousmiať.
                „Skúsime to,“ prikývol. Radostne sa usmiala. „Bolo by pre nás určite veľmi výhodné, keby sme vedeli bojovať dvoma prútikmi naraz. Čo viete o mágii prútika?“ vyzval ju. Mierne stiahla obočie. Budú rečniť, keď sa ona chce okamžite vrhnúť do niečoho nového?
                „Čarodejník má v sebe magickú silu, ktorú je schopný prostredníctvo magického jadra v prútiku vysielať von z tela,“ rýchlo vyhŕkla naučenú formulku.
                „Správne,“ prikývol. „Ginevra, chcem vás upozorniť, že dnes nebudeme skúšať nič,“ okamžite jej nadšenie krotil.
                „Ale...“
                „Povedal som vám, že som skúšal roky na to prísť a nakoniec som na to prišiel. A pokiaľ ma pamäť neklame, vy ste vraveli, že budete dôverovať každému kroku, ktorý pre vás vyberiem a ktorý bude viesť k vášmu zlepšeniu, však?“
                „To áno,“ sklamane pripustila.
                „Tak mi dôverujte. Najprv potrebujete pochopiť, ako je to v skutočnosti s mágiou v našich telách. Potom sa potrebujete na to pripraviť, ako fyzicky, tak aj psychicky. Potom budete musieť prísť na to, či ste vôbec schopná sa to začať učiť. A potom sa budeme sústreďovať na to, aby ste mohli začať s učením. V poriadku?“ díval sa jej do očí. Prikývla. „Fajn. Ako ste správne povedali, čarodejník zo seba vysiela mágiu prostredníctvom prútika von. Môžeme používať obe ruky. Môžeme používať akýkoľvek prútik. Ale môžeme používať len jednu ruku, pretože mágia v našom tele, ak dozreje, čo sa stáva väčšinou v jedenástom roku života, je schopná spojiť sa len s jedným jadrom. Existuje kvantum teórií, prečo tomu tak je. Rovnako existuje kvantum teórií, ako tomuto zákonu predísť. A dá sa to...“ povytiahol obočie vyzývajúc ju tým k premýšľaniu.
                „Zrejme je potrebné presvedčiť mágiu vnútri nás, že by sa mohla spojiť s dvoma jadrami v jenom okamihu,“ mykla plecami.
                „Celkom určite,“ súhlasil. „Ale ako?“
                „Čo ja viem? To by ste mi mohli povedať vy, nie? Keď to už viete.“
                „Zapojte rozum,“ zaškľabil sa. Nesúhlasne sa zamračila. Všetko ale asi nedostane na zlatom podnose až k nohám.

Díval sa na ňu, ako sústredene stiahla obočie a premýšľala o tom. Niekoľko minút bolo ticho a on si ju so záujmom prezeral. Mal rád tieto chvíle, kedy sa zamyslela, nevšímala si ho a on sa mohol na ňu beztrestne dívať.
                „Mágia by sa musela nejako zmanipulovať,“ vyšlo z nej po chvíli. Nepozrela však naňho. „A aby sa dala zmanipulovať, najprv by sa mala objaviť, alebo, teda... My vieme, že v nás je. Cítime ju, narábame s ňou, ale berieme ju ako, nie práve ako napríklad slezinu,“ zaškabila sa, „ale berieme ju automaticky. Ako dýchanie, tlkot srdca, uvažovanie a snenie. Je to súčasť nás. Hmotná a pritom nehmotná. Hmotná, pretože kúzla sú. Nehmotná, pretože ju nemôžeme vidieť,“ frustrovane zafunela. Až potom naňho pozrela. „Musíme ju...“ dívala sa naňho takmer prosebne.
                „Dám vám knihu,“ rozhodol napokon. Nepozdávalo sa jej to ani náhodou. „Idete na to dobre. Vaše úvahy sa uberajú správnou cestou, ale musíte to pochopiť. Nemôžem vám povedať, že budete robiť toto tak alebo onak. Pokiaľ tomu neporozumiete, nepohnete sa z miesta. Chápete?“
                „Asi,“ prikývla so stiahnutým obočím. „A nejakú pomôcku?“ skúsila takmer až zúfalo.
                „Dám vám knihu,“ uchechtol sa. Zradene naňho pozrela. „Šli ste na to ale dobre,“ mrkol na ňu a vstával. „Zájdeme niekam na večeru?“ spýtal sa akoby mimochodom. Chcel odvrátiť pozornosť.
                „Na večeru?“ prekvapene sa spýtala. Mykol plecami. „Na normálnu večeru, niekam von? Nebudete telefonovať, aby vám priniesli jedlo? Nepôjdeme do Brlohu? Nepripálime spolu niečo?“ nadvihla obočie.
                „Na normálnu večeru von,“ prikývol.
                „No páni,“ udivene naňho hľadela. A podozrievavo stiahla obočie. „Pozývate ma na rande?“
                „Možno,“ privolil flegmaticky. „Môžeme to brať aj ako ospravedlnenie pred tým, čo bude nasledovať. Od zajtra vás v súbojoch budem zraňovať a vy sa budete učiť si zranenia liečiť,“ nevinne sa pousmial a podal jej ruku, aby jej pomohol vstať.
                „A už som si myslela, že som použila nejaké kúzlo romantiky, ktoré vás nechtiac zasiahlo,“ zavrtela hlavou.
                O čosi neskôr, osprchovaní a prezlečení sa skutočne vybrali na večeru do reštaurácie v Godricovej úžľabine. Keď bola Ginny šokovaná z Harryho návrhu, čašníci v reštaurácii boli šokovaní ešte viac. Ich najlepší, najčastejší a niekoľkoročný klient zdvihol zadok a prišiel osobne.
                „Takže ma budete od zajtra zraňovať,“ skonštatovala Ginny, keď vážne večerali v naozajstnej reštaurácii mimo pracovnej doby alebo akcie. Uverila tomu až teraz. „A zrejme to budete robiť s potešením, nie?“
                „S potešením sa budem dívať, ako si dôsledne svoje zranenia liečite,“ díval sa na ňu. „Nepozdáva sa mi skutočnosť, že keby som ležal niekde zranený, krvácal a umieral, vy by ste neboli schopná mi pomôcť.“
                „Niečo predsa len ovládam,“ protestne sa zamračila. „Nie veľa, ale niečo áno.“
                „Tak budeme dbať o to, aby ste vedeli čo najviac,“ pousmial sa. A potom zvážnel. „Ako dlho už spolupracujeme?“ spýtal sa. Vedel to presne.
                „Hm, myslím, že už skoro tri mesiace,“ zamyslene v duchu rátala.
                „Správne. Skoro tri mesiace. Myslím, že je na čase, aby som vám povolil oslovovať ma menom,“ veľkoryso sa pousmial. Pozorne sa naňho zadívala. To mu to teda trvalo!
                „Aha, takže rande v reštaurácii a ponuka oslovovania menom. Chcete mi niečo povedať?“ povytiahla obočie. Samozrejme za to bola rada. Určite áno. A bola by radšej za niečo viac. Nie za to, čo by jej zrejme znova ponúkal, ale za niečo skutočne viac.
                „Určite,“ prikývol. Napäto sa naňho dívala, on bol však napätejší. „Spolupracuje sa mi s vami veľmi dobre a to vo všetkých oblastiach našej spolupráce,“ mykol plecami. „Preto myslím, že by ste ma mohli volať menom.“
                „Odmena,“ zaškľabila sa. „Akýsi bonus k môjmu platu, nie?“
                „Nebuďte taká rýpavá, Ginevra,“ ublížene zagánil. „Trvalo mi, kým som sa presvedčil vás sem vziať a navrhnúť vám toto.“
                „Ja si to vážim, skutočne,“ odvetila potichu. A bola to pravda. Sedel s ňou v reštaurácii, na sebe mal čierne nohavice, modré tričko a šedé sako, usmieval sa. Okrem toho lietal na metle, opil sa, bol na metlobalovom zápase, chytal s ňou čokoládové žabky, hral čarodejnícky šach a vzal ju do svojho domu, aby jej predstavil svojich rodičov a ukázal jej hrob svojho psa. Za tri mesiace toho spravil veľa. Viac ako veľa a bolo to kvôli nej. Alebo skôr kvôli ich spolupráci. Určite len kvôli spolupráci, pretože on sa na to inak nedíval. S bolesťou v duši sa naňho usmiala. „Som za to rada, ďakujem, Harry.“
                „Uhm,“ spokojne prikývol. „Môže byť. Znie to dobre,“ zaceril sa. A ona sa musela zahihňať.
                „Ginny mi ale aj tak nebudete vravieť, však? Nehovoriac o tom, že by sme si potykali. Viem, že toto by mali navrhovať ženy, ale ste môj šéf,“ skúsila.
                „Čo máte vlastne proti Ginevre? Nepochopil som to.“
                „Neviem,“ zamračila sa. „Znie to tak... tvrdo.“
                „Možno,“ prikývol zamyslene. „Ale mne sa to páči. Mne to znie dospelo, dôležito, záhadne a...“ stiahol obočie. Zmyselne. Zamračil sa ešte viac.
                „A ako?“ vyzvedala. Pozrel sa do jej pátravých očí a cítil sa podivne.
                „Aurorsky? Profesionálne? Máte pravdu, znie to tvrdo,“ súhlasil s ňou. „Dobré meno pre aurorku.“
                „Aha,“ prikývla a pokrútila nosom. Ja ti dám, aurorsky. „Ja by som dala meno Harry svojmu kocúrikovi, alebo možno sove, najskôr,“ mrkla naňho. A on sa rozosmial. Musela sa k nemu pridať. „A to tykanie?“ povytiahla obočie.
                „Ehm,“ zarazil sa. Bolo by to správne. Ale len v tom prípade, keby ho to od nej nemalo držať späť. „Myslím, že to náš vzťah udržuje na tej profesionálnej úrovni, nemyslíte?“
                „Áno, aj ja to tak vnímam,“ priznala. A on nevedel, či sa mu má uľaviť, alebo či mu má byť niečo ľúto. Cítil, že by mu malo byť niečo ľúto. „Sme v reštaurácii mimo pracovnú dobu, smejeme sa, hovoríme si menom a zhodli sme sa na tom, že nám je spolu dobre. Keby sme si mali ešte tykať, skutočne by to vyzeralo ako rande,“ vypustila trpko.
                „Vážne?“ stiahol obočie. Toto nepoznal.
                „Vážne neviete?“ nechcelo sa jej veriť.
                „Nie, nikdy som nebol na rande,“ priznal. Už jej povedal aj horšie veci, prečo nie toto? Pochopila by ho viac.
                „Áha,“ znova prikývla. „Vy proste len idete na vec, však?“
                „Áno,“ bez okolkov priznal.
                „Nerozumiem tomu,“ stiahla obočie. „Nechápem to. Vy jednoducho len prídete za ženou a potom idete na vec?“ povytiahla obočie. Možno to bola citlivá téma, ale vážne ju to zaujímalo.
                „Áno,“ mykol plecami. „Prehodím pár viet a idem na vec.“
                „A potom?“
                „Potom nič,“ díval sa na ňu. Čomu sa diví? „Potom sa rozídeme s tým, že sa možno ešte stretneme. A keď som bol spokojný, tak sa s ňou stretnem.“
                „Takže som to dobre pochopila,“ zaškľabila sa. Jasne, že je to tak. Vyzerá na to. Jednoducho prehodí pár viet a ide na vec.
                „Čo ste dobre pochopili?“ mierne sklonil hlavu, aby jej videl do tváre.
                „Ale nič,“ zamračila sa.
                „No nie, Ginevra. Niečo ste načali, tak to dokončite,“ vyzval ju.
                „Vy...“ zavrtela hlavou a prebodla ho pohľadom. „Vy ste skutočne ľadový a bez citov,“ zaprskala potichu. Povytiahol obočie. „Nezaujíma vás, ako sa tá žena musí cítiť?“
                „Nesťažovala si doteraz ani jedna,“ nechápavo sa na ňu díval. „Nikoho som doteraz do ničoho nenútil a všetky súhlasili dobrovoľne.“
                „Jasne,“ odfrkla si. „Videli ste sa? Viete ako vyzeráte? Nečudujem sa, že tie ženy s vami idú dobrovoľne. A vy im potom poviete čo? Hej, zlato, bolo to fajn, bol som mimoriadne spokojný a ja sa ti za týždeň možno ozvem,“ zaškľabila sa naňho. „Čo má asi tá žena robiť? Nič, len ísť domov a dúfať, že sa jej ozvete. Ak má šťastie, tak sa jej skutočne ozvete. A keď nie, tak...“ zavrtela hlavou a stíchla. Nechápavo sa na ňu díval.
                „Takto to vidíte?“ spýtal sa potichu.
                „Vy si to vážne neuvedomujete?“ odvetila otázkou. Skutočne vyzeral, že to nechápe. „Ste beznádejný prípad, Harry,“ hlesla s povzdychom.
                „Myslíte si, že vyzerám dobre?“ spýtal sa potichu. Mal asi radšej mlčať, to si uvedomil hneď, ako naňho pozrela. „Ospravedlňujem sa, Ginevra. Skutočne vážne. Doteraz som nad tým neuvažoval a bolo mi dobre,“ stiahol obočie. „Neviem sa predstaviť v nejakom... niečom, ako to robia tí normálni ľudia,“ krivo sa zaškľabil.
                „O tom nepochybujem,“ prikývla. „Vôbec o tom nepochybujem a verím, že si skutočne myslíte, že je to tak správne.“
                „Asi nie je,“ prikývol. Už mu ukázala niekoľko vecí, ktoré robí úplne na nič. Toto zrejme nie je iné. „Viem, že je to neštandardné, ale je to moje... chápete?“
                „Veľmi dobre,“ zaprskala a odpila si z vína, ktoré dokonca objednal.
                „V tomto sa nezmením,“ vrtel hlavou.
                „A prečo?“ povytiahla obočie. „Aj to je súčasť bežného a normálneho života. Chodiť s niekým. Nielen vziať ženu do postele, ale chodiť s ňou, rozprávať sa s ňou, rozosmievať ju,“ vrtela hlavou.
                „Neviem to, nie som ten typ,“ protirečil a tiež si upil vína.
                „Pre Merlina, Harry,“ uchechtla sa. Spozornel. Uprene sa mu zadívala do očí. „Viete to. Robíte to a ani si to neuvedomujete. Predstavte si na mojom mieste niekoho iného a máte to,“ jemne ho drgla do paže. „Keby sme spolu nepracovali a vy by ste sa ku mne správali tak, ako doteraz, tak toto by bolo chodenie,“ povytiahla obočie.
                „Keby sme spolu nepracovali, ani si vás nevšimnem,“ odfrkol.
                „Asi nie, to je pravda,“ prikývla. „Musíte ale uznať, že to viete,“ pozrela mu do očí. A on jej pohľad opätoval. „Primyslite si ešte nejaké objatia a bozky a máte vzťah úplne ukážkový,“ uškrnula sa. Neprestával sa na ňu dívať.
                Chvíľu bolo ticho. Možno to tak ale vážne mohlo byť. Možno mala pravdu. Možno by aj on s niekým mohol tráviť čas bez toho, aby boli v posteli.
                „Aj tak to nedokážem,“ zavrtel po chvíli hlavou. „Neviem viesť také tie normálne konverzácie. Ani s mužmi a ani so ženami. Pokiaľ sa to netočí okolo aurorstva, tak som bezradný,“ zamračene skonštatoval.
                „Uhm,“ pritakala odpíjajúc si z pohára. Večera bola dobrá. Víno ešte lepšie. A ani spoločnosť nebola najhoršia, aj keď bola totálne nechápavá.
                „Čo uhm?“ prebodol ju pohľadom. „Viete si ma predstaviť s nejakou ženou na večeri, ako s ňou preberám všetky tie bežné veci a normálne veci?“ povytiahol obočie. Mykla plecami. „Nie, to nebudem vedieť nikdy.“
                „Možno by ste mali začať trénovať. Nemôžete sa na celý život zahrabať v úrade, však? Alebo to má byť skutočne zmysel vášho života?“
                „Možno,“ vypustil mierne podráždene. Prevrátila oči. „Vážne si myslíte, že to, čo robíme my dvaja, by sa dalo nazvať aj nejako inak? Ak by teda nefungovalo aurorské puto, že áno.“
                „Určite áno,“ pozrela naňho. „Naposledy, Harry. Odmyslite si teraz aurorské puto, dobre?“ pomaly a zreteľne mu dohovárala. „Vy ste muž. A ja som žena. Trávime spolu takmer všetok čas. Vy sa staráte o moju osvetu a ja o vašu, aj mimo práce. Čiže v súkromí. Chodíme von, bavíme sa spolu, smejeme, rozprávame, začíname sa zdôverovať a veríme si. A obom nám je dobre, ako vieme. Keby ste k tomu pridali nejaké bozky, objímanie a možno maznanie, tak to je chodenie. To je vzťah. Návšteva postele by mala byť až na konci. Ako niečo, čím sa obaja odmeníme. A nie niečo, čo proste je a pred tým a potom nie je nič,“ vysvetlila. Hádam to už pochopí.
                „Aha,“ zdalo sa, že to pochopil. Hurá. „Takže, keby sme my dvaja teraz šli do postele, bola by to pre nás odmena?“ s úsmevom na ňu pozrel. Zamračila sa naňho. „Áno, pochopil som to,“ okamžite zareagoval. „Len som to chcel skúsiť. Aj tak si myslím, že proste nepôjdem von, nezbalím dievča, nebudem sa s ňou rozprávať a vodiť sa s ňou za ruku... a to nejaký čas,“ odmietavo zavrtel hlavou. „To nedokážem.“
                „Ako som vravela, mali by ste začať trénovať. Nie každé prvé rande sa vydarí,“ mykla plecami. „Väčšinou sa s tým začína v štrnástich, pätnástich. Vy máte meškanie. Ale aj tam sú najprv pokusy, sklamania, zbieranie skúseností.“
                „Koľkokrát ste boli na rande vy?“ zvedavo sa spýtal.
                „Zle položená otázka. S koľkými chlapcami som chodila, rande sa zrátať nedajú. S niektorými málo, s niektorým viac, s niektorými to bolo vážnejšie,“ mykla plecami.
                „Sex a tak?“ vyzvedal ďalej.
                „Napríklad,“ prikývla so začervenaním.
                „Koľko chlapcov, Ginevra?“ vážne ho to zaujímalo.
                „Nemyslím, že toto by vás malo trápiť,“ sčervenela viac.
                „Trápi ma to.“
                „Prečo?“
                „Chcem o vás vedieť všetko.“
                „Prečo, Harry?“ prebodla ho pohľadom.
                „Ste moja partnerka.“
                „No a? Gusa nezaujíma, s koľkými chodila alebo spala Dawn,“ stiahla obočie.
                „Gus je hlupák.“
                „A vy? S koľkými ste spali vy?“ skúsila protiútok.
                „Počkajte, skúsim to zrátať,“ zamyslel sa. Vyvalila oči. Pozrel na ňu s úškľabkom. „Robím si z vás žarty. Viem to presne. Bolo to dohromady deväť žien.“
                „To nie je veľa,“ vyhŕkla. Bála sa väčšieho čísla. Okamžite naňho pozrela. S miernym úsmevom sa na ňu díval.
                „A vy?“
                „S koľkými som chodila? Alebo s koľkými som spala?“
                „Asi v tom je rozdiel, však?“ zaškľabil sa.
                „Sakra rozdiel,“ prikývla.
                „No tak? Prezraďte,“ usmieval sa. Zamračila sa naňho. Čo ho to tak zaujíma?
                „Chodila som s piatimi, spala som s tromi,“ vyhŕkla so začervenaním.
                „A čo tí prví dvaja?“
                „Bola som mladá!“ štekla po ňom.
                „Mladá...“ zažmúril oči.
                „Nie, na ďalšie dotieravé otázky vám neodpoviem,“ zamračila sa.
                „Nie?“ usmieval sa.
                „Nie,“ dôrazne mu to potvrdila a dopila víno. Dolial im obom.
                „Objednám ešte víno?“ spýtal sa, keď zistil, že im došla fľaša.
                „Nie je to na vás veľa alkoholu?“ spýtala sa.
                „Možno, ale možno by ste mi potom odpovedali na ďalšie dotieravé otázky,“ významne zažmurkal. Zavrtela hlavou.
                „Pokojne ho objednajte, ja proti určite nie som. Ale odpovedať vám nebudem.“
                „Dobre,“ rezignovane prikývol a skutočne objednal ďalšie víno. Nepozdávalo sa jej to. Nebol typ, ktorý by sa tak rýchlo vzdal. „Pamätáte, ako prebiehalo vaše prvé rande?“ pozrel sa na ňu.
                „Niečo som vravela,“ upozornila ho výstražne.
                „Ja viem. Len chcem vedieť, čo ma čaká, keby som náhodou niekoho zavolal na rande,“ nevinne na ňu pozrel. „Ste predsa moja učiteľka bežného života, tak by ste mi mohli dať pár rád,“ uprene na ňu pozrel. A úprimne. Vážne netušila, či to len hral, alebo myslel vážne.
                „Možno,“ prikývla. „Moje prvé rande. Mala som trinásť a pozval ma o rok starší spolužiak, ktorý bol v tomto smere ešte neohrabanejší, než vy a to je už čo povedať,“ zaškľabila sa. „Nevedel, čo vravieť, ako odpovedať, ako reagovať... jediné, čo ho zaujímalo, boli moje ústa. A ja som bola taká nadšená, že mám rande, že som nad tým ani neuvažovala a vážne sme sa len bozkávali. Skoro všade a skoro vždy,“ zaškľabila sa.
                „Aha,“ prikývol. Šťastný to chlapec.
                „Prvé rande býva skoro vždy prepadák,“ pokračovala.
                „A druhé?“
                „Neriešme tu moje rande a mojich chlapcov,“ mierne sa zamračila. Na stole mali nové víno a on dolieval.
                „Dobre. Tak poďme riešiť mňa. Čo by som mal spraviť?“
                „V prvom rade by ste mali pozvať na rande niekoho, kto sa vám páči, koho poznáte a hlavne... s ktorou chcete zažiť aj druhé a ďalšie stretnutia,“ povytiahla obočie. „Existuje taká žena?“
                Privrel zamyslene oči. Zvládne to. A ona tiež. Veľmi dobre vedel, že na svete nebude nikto taký, ako je ona. A on to skúsi. Prinajhoršom jej vysvetlí, že to chcel skúsiť s ňou.
                „Možno,“ uprene na ňu pozrel. Nedôverčivo sa zamračila.
                „Neverím,“ zaprotestovala.
                „Dobre, nie je,“ stiahol obočie. „Momentálne nie. Len som si myslel, že keď ste už tá učiteľka...“
                „Tak si to vyskúšate so mnou?“ šokovane naňho pozrela. Mykol plecami.
                „A kde si to mám vyskúšať?“
                „V bežnom živote, ktorý je všade okolo vás!“ vyprskla.
                „Poznáte ma. Dobre viete, že nebudem kráčať po ministerstve alebo kdekoľvek inde a nebudem hľadať ženu, ktorú by som spoznal a premýšľal s ňou tráviť čas,“ odprskol.
                „Tak potom sa do konca života zahrabete v úrade,“ mykla plecami. A odpila si.
                „Zrejme. Alebo inak. Vy sa mi páčite, poznám vás a chcem s vami tráviť čas,“ povytiahol obočie. Prekvapene sa naňho dívala. A zamračila sa.
                „Prosím? To má byť znova nejaká lekcia, ktorú mi chcete uštedriť?“
                „Nie,“ vypustil vážne. „Všetko, čo ste mi tu vraveli, mi tak nejako napovedalo, že by to s vami mohlo ísť,“ vypustil. Odmietavo vrtela hlavou.
                „Nie, nemohlo by to ísť. Pletiete si to s aurorským putom, ktoré nás spája,“ zavrčala podráždene.
                „Možno. A možno nie. Neprestali ste ma priťahovať, je mi s vami dobre a to všetko ostatné, čo ste vraveli, na mňa pasuje,“ skúsil to vysvetliť.
                „Je to aurorské puto,“ dôrazne povedala. „A ak by to nebolo aurorské puto, tak to pri partnerstve nejde. To sú vaše slová a ja sa správam profesionálne,“ vyprskla kúsavo. A srdce jej divoko bilo.
                „Ja viem,“ hlesol zvláštnym tónom. Pozorne sa naňho zadívalo. Sedel pred ňou so sklonenou hlavou. Takmer až nešťastne. Čo to má znamenať? „Momentálne sa správate profesionálnejšie, než ja,“ so smutným úsmevom zdvihol hlavu. Zarazilo ju to. „Máte pravdu, je to nemožné,“ prikývol. „Nad niečím takým by sa možno dalo uvažovať, keby sme neboli pár. Vzťahy medzi aurormi sú bežné, to ste si už určite všimli.“
                „Áno, to áno,“ prikývla. Dawn aj s Tonksovou poznali Harryho aj týmto spôsobom, ako vedela. Boli dve z deviatich. A vedela aj to, že si to rozdávajú aj naďalej.
                „Možno ale nebudeme pár vždy. Máte potenciál k tomu, aby ste viedli svoju jednotku,“ povedal so samozrejmosťou, ktorá ju šokovala. Potešila a zároveň zarmútila. „Dobre, nechajme toho. Zaplatím a pôjdeme, dobre?“
                Rezignovane prikývla. Na moment mala pocit, že by to všetko skutočne myslel vážne. Že netápe v svojich pocitoch. Že chce ju, ako ženu, nie ako aurorku, s ktorou ho viaže nejaké puto. Ibaže to by nebolo vôbec profesionálne a on je tým najväčším profesionálom pod slnkom.
                „Prespíte u mňa?“ spýtal sa rovnako, ako vždy. Zajtra chceli začať skoro ráno s výcvikom. Prespávala uňho pravidelne.
                „Vôbec netuším, kde mám spať,“ hlesla nešťastne. Kráčali k nemu domov. Nebolo to ďaleko.
                „Asi som to pokazil, však?“ spýtal sa neisto.
                „Asi áno,“ pritakala zamračene.
                „Mrzí ma to. Ja len...“ zmĺkol. „Prezradil som vám o sebe už toľko, koľko nikomu nikdy neprezradím. Viem to. Neexistuje na svete ďalší človek, ktorý by dosiahol toho, aby som sa tak otvoril a zdôveril, komu by som veril a tak,“ mykol plecami. Pozorne ho počúvala. Zastavil a ona musela tiež. „Len si myslím, že by bola škoda toto všetko zahodiť za hlavu. Pre vás asi nie, to určite. Na svete je veľa mužov, ktorí si zaslúžia vašu pozornosť. Pre mňa ale, myslím, že by...“ zavrtel hlavou. „Asi pôsobí to víno,“ zaškľabil sa. Nie, víno za to nemohlo ani náhodou.
                „Neviem, čo si mám myslieť, Harry,“ úprimne sa priznala. „Netuším, čo od vás čakať. Stále ma skúšate, dávate mi lekcie, je to fajn, to určite. Akurát neviem...“
                „Neveríte mi,“ prikývol.
                „Práveže vám verím. Až príliš vám verím. Ibaže toto je príliš...“
                „Stále premýšľam o tom bozku, ktorý sme si dali v tej reštaurácii,“ priznal. Prekvapene naňho pozrela. Jej sa o ňom snívalo pravidelne. „Neviem, čo konkrétne cítim. Neviem, čo to je. Viem, že sa môže všetko pokaziť. A napriek tomu to chcem skúsiť,“ vydýchol napäto.
                „Chcete skúsiť čo?“ šepla.
                „Chcem skúsiť...“ hlesol s očami pevne zarazenými v tých jej. Pohľad mu skĺzol k jej perám. „Chcem skúsiť toto...“

TOPlist