1. Prológ

 

Počul zakričať matku. Ozval sa podivný zvuk, ako keď jeho otec triafal za domom prútikom do terča, ale tentoraz lúč netrafil do dreva. Musel trafiť do niečoho iného. Možno mäkšieho. A jeho matka plakala.
                Bol zvedavý. Chcel vedieť, čo sa dole deje, čo matku rozrušilo, ale tie zvuky boli divné a naháňali mu hrôzu. Mal strach, bál sa a triasol vo svojej posteli. Jeho otec sa o to postará. Určite dá všetko do poriadku. A mama prestane plakať.
                Ibaže zvuky sa zopakovali a on vyskočil z postele, aby pod ňu vliezol, pevne stískajúc zuby a potichu plačúc. Už vedel, že sa dole deje niečo zlé a otec tomu nezabráni. Jeho matka stíchla. Všetko stíchlo a on počul svoje srdce v ušiach a snažil sa byť ticho, ako myška, pretože to zlo tam stále bolo a on sa veľmi bál, aby neprišlo aj preňho, pretože pochopil, že jeho rodičov to zlo premohlo. Snažil sa ani nemuknúť, ani nepípnuť, takmer ani nedýchať, len čakať.
                Ďalšie zvláštne zvuky sa ozvali a on už zvedavý nebol. Chcel vedieť, kde sú jeho rodičia, ale tušil, že by sa mu to zistenie nepáčilo. Dlho sa ozývali zvláštne zvuky, potom sa ozvali kroky na schodoch a on sa zatlačil úplne až dozadu k stene. Čušal tam, v absolútnej tme.
                Otvorili sa dvere do jeho izby, ktoré boli len privreté a on cítil, akoby mu srdce prestalo tĺcť. Chcel kričať a prosiť, plakať nahlas, ale proste vedel, že musí byť nečujný, že ho to zlo nesmie nájsť, pretože tam bolo už len to zlo a nie jeho rodičia.
                Pootvoril oči, aby zbadal vo dverách, v ktorých bolo svetlo z chodby, čierne čižmy. Stáli tam dosť dlho a on začínal mať pocit, že to nevydrží. A pomočil sa. Čižmy nakoniec zmizli a stíchli kroky na schodoch, stíchlo úplne všetko.
                Netušil, ako dlho sa tam skrýval, stále nevyliezol a ani nemal v úmysle vyliezť.
                Potom začul znova zvuky. Prestrašené nadávky a náhlenie sa po schodoch. Jeho dvere sa rozleteli.
                „Harry! Kde si, Harry?“
                Poznal ten hlas. Zlo ho nevzalo. Aj tak sa však bál vyliezť.
                „Pre Merlina, Harry...“ vydýchol muž skloniac sa k posteli a nazerajúc pod ňu s napriahnutým prútikom. Dole bolo viac zvukov, výkrikov a náhlenia. „Poď, chlapče, už je to v poriadku. Budeš v poriadku. V bezpečí. Nemusíš sa už báť.“
                Opatrne sa chytil podávanej ruky a trasúc sa vyliezol von. Na jeho tvári boli zaschnuté slzy a cítil moč na pyžamových nohaviciach.
                „Už je to v poriadku,“ dohováral mu.
                A odnášal ho preč. Ibaže museli prejsť domom. A on videl krv všade na stenách, rozpárané telá svojich rodičov, ktorí už nikdy nevstanú zo zeme, na ktorej ležali s dolámanými končatinami. Muž sa snažil skryť ten výjav pred malým chlapcom, ale on to videl. Všetko zazrel a zbadal aj bielu ružu na podlahe s rozmazanou krvou...

Prudko otvoril oči. Bolo to tu znova. Tie obrázky sa mu vracali už dvadsaťdva rokov. Nie pravidelne, ale dosť často. Zamračil sa a posadil na posteli. Teraz už nezaspí. Vstal, aby zašiel do kuchyne svojho rodičovského domu a našiel v chladničke džbán s vodou.  
                Ostávali dve hodiny do brieždenia a on bude sedieť na pohovke, civieť do prázdna a spomínať na ten večer, ktorý všetko zničil. Z domu ho vtedy vytiahol sused, ktorý privolal aurorov po tom, ako zazrel záblesky. Bál sa ísť dnu. Netušil, čo sa deje, kto všetko tam je, či ich tam nie je veľa. Volal pomoc a čakal, kým to neskončí. Až keď si bol istý, až keď prišli aurori, tak vbehol dnu, pretože chcel vedieť, či sa malému Harrymu nič nestalo. Ten pohľad bol otrasný. Jeho susedia boli zavraždení, ich telá rozpárané a dolámané, po stenách a podlahe rozmazaná krv, ale chlapec chýbal. Našiel ho hore krčiť sa pod posteľou. Pred rokmi to bol tiež auror, preto ten pohľad vydržal, ale otriaslo to ním riadne.
                Harry Potter sa zachmúril. Sám sa stal aurorom, aby mal príležitosť vypátrať vraha svojich rodičov, ibaže vtedy sa to nepodarilo, prípad bol uzavretý a zabudnutý. Ale on nezabudol. Nemohol zabudnúť, keď sa mu spomienky vracali v snoch takmer pravidelne. Minimálne dva razy do týždňa sa mu sníval ten istý sen.
                Vyhľadal zložku spred dvadsiatich dvoch rokov, skopíroval si všetky záznamy a skryl ich u seba. Poznal ich naspamäť, ale nepodarilo sa mu z nich vyčítať nič. Sústredil sa na svoju prácu, ale nezabudol.
                Keď sa konečne začalo rozvidnievať, zašiel so sprchy, aby zo seba zmyl uplynulú noc. Nalial do seba kávu a zjedol pár hrianok, ktoré si narýchlo pripravil. A potom sa vybral do práce.
                „Ranné vtáča rosa zmáča?“ tradične ho pozdravil sused Alfie, ktorý ho vtedy vytiahol z domu. Vyrastal síce úplne mimo, ale keď dokončil aurorský výcvik a zamestnal sa, prišiel bývať sem. A Alfred na dom celé tie roky dohliadal.
                „Pokiaľ si nezlomí nohu, potom ho zmáča celého,“ odvetil taktiež tradične. Alfie sa naňho usmial, ale Harryho tvár ostala kamenná. Chlapec zatrpkol, to bolo jasné.
                „Nech sa ti dnes darí, Harry!“ zavolal za ním.
                Mladý muž vyšiel za dom, kde bolo kúsok premiestňovacieho územia, aby sa dostal do Londýna, na Ministerstvo a na oddelenie aurorov.

------

„A je to tu,“ bolo prvé, čo vyšlo z mladej ženy, keď otvorila oči. Dnes mala nastúpiť do nového zamestnania. Bola na seba patrične hrdá. Aurorský výcvik zvládla len pred týždňom a to na výbornú. Vo všetkých výsledkoch bola najlepšia, či šlo o teóriu alebo prax. Nebála sa toho, že by ju nevzali, dokonca sa odvážila pýtať sa priamo na oddelenie vyšetrovateľov a to bolo oddelenie, kde brali skutočne len najlepších. A ju vzali. Jej výsledky k tomu nabádali a oni jej dali šancu hneď.
                Samozrejme nebude pracovať samostatne. Vlastne ako počula, žiaden auror nepracoval samostatne, ale kým bude mať aspoň aké-také slovo, bude musieť nabrať skúsenosti. Čiže ju dajú k nejakému aurorovi, ktorý na ňu bude dohliadať a bude ju viesť. Fajn. To jej nevadilo. Nepochybovala o tom, že dokáže presvedčiť skoro.
                Od malička to bol jej sen. Ešte pred nástupom na Rokfort vykazovala známky, že kliatby budú jej silnou stránkou. Jej bratia si z nej vždy robili žarty. Vraj bola malá a slabá, nemohla sa s nimi hrať a nikdy nedorastie dostatočne, aby im mohla stačiť. Zaprisahala sa, že všetkým ukáže, čo v nej je.
                Vtipy pokračovali a ona sa musela naučiť chrániť, aby prestala byť terčom ich vtipov. A potom sa jej chopili Bill a Charlie, ktorí jej najprv pomohli brániť sa bratom a neskôr na nich aj útočiť, aby im mohla vrátiť požičané. Veľmi jej pomohli. Bol to práve Charlie, ktorý prvý povedal, že by sa hodila na aurorku. Zrejme to povedal len s humorom, ale ona sa toho okamžite chopila. Povedala, že bude aurorkou, čo si vyžiadalo ďalšie vtipy dvojčiat a tiež Rona. Nevšímala si ich.
                Vždy bola silná v súbojoch. Bratia jej dali lekcie, poradili a pomohli. Boli oveľa starší a skúsenejší a počas prázdnin sa s ňou bavili, na rozdiel od ostatných. A ona sa z roka na rok zlepšovala. Nosili jej knihy o obranných aj útočných kúzlach. A ona bola veľmi učenlivá.
                Jej matka sa pri tej myšlienke otriasala. Niekoľko rokov sa jej snažila dohovoriť, aby si našla nejaké teplé miesto v kancelárii na ministerstve a neriskovala život. Takmer vždy sa kvôli tomu pohádali. Jej otec bol ústretovejší. Povedal jej, aké nebezpečenstvá hrozia, vyjadril sa, že by bol radšej, keby bola v bezpečí, ale výber nechal na nej. A ona po škole nastúpila na aurorskú školu, aby ju zavŕšila úspešným a úmorným výcvikom.
                Jej bratia si z nej už žarty nerobili. Mame sa to stále nepáčilo. Ale bol to jej život. Mala dvadsaťštyri rokov a nikto jej už nemusí diktovať čo smie a čo nemôže. No, možno by ešte mohla hrať metlobal, ale ten bol rovnako riskantný a po škole sa neodvažovala skúšať šťastie v nejakom klube, kde by mohla, ale aj nemusela preraziť. Mohla by stratiť rok alebo aj viac a nemusela by uspieť. Zaklínadlá, obranné či útočné, ktoré ovládala dokonale, boli istotou.
                Rýchlo vbehla do sprchy, aby sa na dnešok pripravila. Vstala oveľa skôr. Bude mať dosť času na to, aby zo seba spravila niekoho, kto spraví dojem. Dívala sa na seba do zrkadla a nevedela, či sa jej má páčiť to, čo vidí. Seamusovi sa to páčilo, ale nepáčilo sa mu, kde dostala miesto. Včera sa kvôli tomu pohádali a keď nezmení názor, môže ísť ku všetkým čertom. Myslel si, že keď dokončí výcvik, že sa zamestná na nejakom neškodnom mieste. Recepcia na odbore záhad by sa mu páčila najviac, s úškľabkom si pomyslela. Nech ide do čerta, dodala, keď sa obliekala do blúzky a sukne.
                Naniesla na seba kúzlom makeup a kriticky sa na seba dívala. Potom sa rozhodla zmyť ho zo seba. Má byť aurorka a nie barmanka. Nemôže to preháňať. Zvolila nenápadnejší štýl a rozčesala si vlasy. Potom však pozrela na blúzku a sukňu a zvliekla to zo seba. Nebude predsa pracovať ako sekretárka. Navliekla si rifle a tričko. Takto by možno mohla vyzerať mladá aurorka. A zviazala si vlasy do chvosta.
                „Mami, budeš mi dnes držať palce?“ spýtala sa, keď radostne vbehla do kuchyne, aby vtisla mame bozk na líce a hladne sa vrhla na raňajky. Molly sa na ňu dívala takmer nešťastne.
                „Stále dúfam, že si to rozmyslíš, srdiečko,“ hlesla prosebne. Vedela, že s dcérou nepohne, nejako sa s tým však nedokázala zmieriť. Ginny prevrátila oči.
                „Nezačínajme s tým znova, prosím.“
                „Na odbore záhad by mohlo byť nejaké zaujímavé miesto.“
                „Na odbore záhad je nuda, mami. Chcem byť v teréne, chcem byť medzi najlepšími,“ vysvetľovala pre jej matku nevysvetliteľné, keď do seba súkala jednu hrianku za druhou a likvidovala tanier s vajcami a slaninou. Molly povzdychla.
                „Je to nebezpečné... Dobre, dobre, viem!“ takmer skríkla, keď videla dcérin odmietavý výraz. „Ale, s tým bývaním si si to nerozmyslela? Aspoň tu by si mohla ostať.“
                „Nie, cez víkend sa sťahujem,“ prehlásila pevne. Našla si v Londýne byt a bude poslednou, ktorá vyletí z hniezda. Konečne. „Budem mať dvadsaťštyri, nemôžem tu bývať donekonečna. Čakala a odkladala som to dlho,“ zamračila sa. Vlastne doteraz nemala peniaze. Tie síce do prvej výplaty mať ani nebude, ale niečo našetrené predsa len mala vďaka brigádam, ktorých za tie roky absolvovala neúrekom.
                „Ach, zlato,“ Molly si nešťastne sadla za stôl. „Budem sa s tým musieť nejako vyrovnať.“
                „Budem chodiť tak často, ako sa len bude dať,“ ubezpečila ju s úsmevom.
                „Ja viem,“ povzdychla. „Tak dobre teda. Si dospelá žena a prikazovať ti nič nemôžem. Sľúb mi ale, že si dáš pozor, že sa budeš pravidelne hlásiť a že budeš zodpovedná.“
                „Sľubujem, mami.“

------

„Chce ťa vidieť Kingsley.“
                To bolo to prvé, čo počul, keď sa dostavil na oddelenie vyšetrovateľov. Samozrejme, bol šéfom svojej jednotky, hoci aj tá jednotka sa delila na jednotky, čiže ich bolo dohromady osem, ale von chodievali po dvojiciach, na väčšiu akciu sa spojili, alebo sa spojili s viacerými osemčlennými jednotkami. Každopádne jeho jednotka nemala osem členov, ako si uvedomoval. Zrejme mu chce šéf šéfov zadať nejakú úlohu, alebo si bude pýtať hlásenia. Aj Harry, ako šéf, mal nad sebou šéfa, ktorá viedla oddelenie vyšetrovateľov, ale Kingsley bol šéf šéfov. Bol vedúcim všetkých aurorov.
                „Dobré ráno, chcel si ma vidieť?“ spýtal sa, keď vkročil so šéfovej kancelárie. Bola oveľa väčšia, než mali ostatní.
                „Dobré. Áno, Harry,“ prikývol spoza svojho stola. „Sadni si,“ vyzval ho. Harry sa zamračil. Toto vyzeralo na niečo dôležitejšie. A zamračil sa ešte viac.
                „Vieš, čo sa stalo pred týždňom, však?“ opýtal sa ho s miernym úsmevom. Harry prikývol.
                „Dúfam, že absolventi preukázali chuť zamestnať sa na iných oddeleniach,“ vypustil vážne. Kingsley si povzdychol. Vždy s ním bola ťažká práca.
                „Väčšina. Jedna však požiadala o zaradenie na vaše oddelenie a ja som jej to umožnil,“ spustil. Harry počúval a ani brvou nepohol, hoci vedel, čo bude nasledovať. „Dosiahla najlepšie výsledky a hodnotenia, oveľa lepšie, ako mnohí z vyšetrovateľov. Presvedčila ma, že má na to, aby sme jej dali šancu. A ty, keďže nemáš...“
                „Nie,“ prerušil ho Harry dôrazne. „Nechcem prívesok, o ktorý by som sa musel starať,“ potichu vyriekol. Kingsley si povzdychol.
                „Nemáš partnera a dobre vieš, čo je v pravidlách. Každý musí mať niekoho, kto mu istí chrbát.“
                „Vystačím si sám. Vždy som si vystačil sám, to vieš veľmi dobre,“ mračil sa. „Nepotrebujem mať na krku nadšenca, ktorý by len zavadzal, zdržoval, riskoval svoj život a tiež môj, nech mal akékoľvek dobré výsledky,“ krivo sa zaškľabil.
                „Je to žena.“
                „Ešte horšie,“ odfrkol.
                „Ty si asi neuvedomuješ, že to nie je žiadosť o spoluprácu. Je to rozkaz, auror Potter, ktorý splníš,“ Kingsley sa postavil a prešiel pred zachmúreného Harryho. „Už dlhšie nemienim tolerovať to tvoje trucovanie a zarytosť. Poznám tvoje kvality a preto mi bude ľúto, keď ťa budem musieť preradiť.“
                „Prosím?“ Harry povytiahol obočie. Je snáď niekto lepší, než on? Možno bol tvrdohlavý a trucovitý, ale narcizmom netrpel. Vedel však, že lepšieho vyšetrovateľa Kingsley nemá.
                „Počul si správne,“ prskol naňho Kingsley. Radšej by bojoval s uhorským chvostorožcom holými rukami, ako sa na niečom dohadoval s Potterom. „Bez váhania ťa preradím a dosadím na tvoje miesto niekoho ochotného riadiť sa pravidlami. Slečna, aurorka Weasleyová ti je od tejto chvíle priradená a ty na ňu dohliadneš, odovzdáš jej svoje skúsenosti a budeš ju viesť. A ak sa stane, že tvoja partnerka z pre nás zrejmých dôvodov podá akékoľvek námietky k vašej spolupráci tak, ako sa to stalo štyrom predchádzajúcim tebe prideleným aurorom, ty pôjdeš do nejakej kancelárie, utopíš sa v papieroch a do konca života nevystrčíš nos z ministerstva. Je ti to jasné, auror Potter?“ vrkol a gánil.
                Harry naňho zazeral takmer minútu s pevne stisnutou čeľusťou skrývajúc v sebe hnev. Tak dlho sa chodí s džbánom po vodu, až sa mu odtrhne ucho, ako sa zvykne vravievať. Koledoval si o to a za odmenu získal nejakú aurorku, ktorá oslňovala výsledkami a ktorá ich oboch bude stáť zdravie, ak nie život. Fajn. Ako chce.
                „Vykonám, hlavný auror Shacklebolt,“ Harry zasalutoval. Kingsley stiahol obočie.
                „Vykonáš konkrétne čo, auror Potter?“ potreboval sa istiť. „Už som bol svedkom tvojich kľučiek v prehláseniach.“
                „Vezmem si na starosť aurorku...“ zamračil sa. „Ako sa volá?“
                „Weasleyová.“
                „Áno, tú. Vezmem si ju na starosť, budem na ňu dohliadať a vynasnažím sa predať jej čo najviac svojich skúseností,“ vyprskol vážne dívajúc sa do očí staršiemu mužovi.
                „A ona sa nebude sťažovať,“ dodal Kingsley.
                „Možno tak na stravu v jedálni,“ vyšlo z Harryho. Kingsley mal už znova pocit, že Harry vtipkuje. To by sa ale nemohol tváriť ako kamenný chrlič niekde v Rokforte.
                „Odchod, auror Potter,“ zavelil.
                Harry sa obrátil na päte a vyšiel z miestnosti. Náhlil sa po dlhej chodbe a keď zabočil doľava zastal, aby kopol do steny a zahrešil. Blížili sa jeho narodeniny. Fajn darček.
                Naštvane sa dostal až na ich oddelenie, kde mal, ako šéf jednotky, svoju kanceláriu a bez toho, aby si kohokoľvek všimol, nasrdene vkročil dnu a zatresol za sebou dvere. Tak výživne ho nenaštval už dávno nikto.
                „Zdravím,“ ozvalo sa mu za chrbtom. Obrátil sa. Stála oproti nemu usmiata žena menšieho zrastu s ryšavými vlasmi a drobnými pehami okolo malého nosa a veľkých, hnedých očí. „Volám sa Ginny Weasleyová,“ s ešte väčším úsmevom mu podávala ruku. „Poslal ma sem auror Shacklebolt.“
                Harry hodil jeden kontrolný pohľad za ňu. Jeho hnev ešte vzrástol. Nečakali na jeho názor, mala tu už privlečený stôl. Síce menší, než bol ten jeho, ale nasťahovali ju sem skôr, než by on na to mohol aspoň kýchnuť.
                „Bola som vám pridelená, ako k najlepšiemu, čo ma určite veľmi potešilo. Som pripravená učiť sa čo najviac a ubezpečujem vás, že som celkom učenlivá,“ zmĺkla. Stála pred ním, jej ruka bola stále napriahnutá a on sa ani nepohol. Pripadala si ako idiot. Bola si istá, že niečo nie je v poriadku.
                „Potter,“ napokon jej predsa len podal ruku, aby sa vzápätí otočil a vykročil k svojmu stolu.
                Dívala sa, ako si zložil aurorský plášť a zavesil ho na vešiak. Nebol príliš vysoký, ale bol silný, to videla aj cez košeľu. Mal oku lahodiaci zadok, čo úprimne ocenila, keď jej stál chrbtom. Dalo sa naňho dívať, to zase áno a mal veľmi sexy oči. Otriasla sa. Bol to idiot, taký z neho nadobudla dojem. Pokojne si sadol za stôl.
                Nevedela, čo robiť. Očakávala niečo iné. O niečo lepšie zvítanie. Nie o niečo. Diametrálne odlišné zoznámenie. Tak len spravila to, čo videla a prešla k svojmu stolu, aby si tiež zvliekla aurorský plášť, ktorý vyfasovala. Cítila na sebe jeho pohľad a bola z neho nervózna. Keď sa však otočila, aby si sadla, študoval pergameny.
                „Ehm,“ nesmelo sa ozvala. Začínal ju štvať. Zareagoval a zdvihol pohľad.
                Nemohol si nevšimnúť, že má slečna aurorka veľmi príjemné krivky a že je pekná. Dosť pekná. Ibaže krása a pekné kozy mu zadok v teréne nezachránia.
                „Čo mám robiť?“ povytiahla obočie. Prepaľovali sa pohľadmi a ona cítila, ako jej tá hnusná, zradná červeň vystupuje do líc. Do pekla.
                A on sa na ňu niekoľko sekúnd díval. Bez výrazu, bez emócií a zdalo sa jej, akoby ani nedýchal. Potom sa postavil a prešiel k regálom s knihami. Chvíľu hľadal, potom však našiel to, čo jej plánoval dať za úlohu. Vytiahol hrubú knihu a položil ju pred ňu.
                „Interný rád vyšetrovacieho aurorského úradu. Bolo by fajn, keby ste ho ovládali, aurorka Weasleyová,“ vypustil a prestal si ju všímať.
                A ona si silno zahryzla do jazyka, aby ho neposlala do horúcich pekiel.

TOPlist